Za stolom sedi stary muz neforemnej postavy a v ruke drzi posledny kusok domacej pizze.
Z vedlajsej kuchyne k nemu dolieha hlas cierneho muza z Africkych koncin.
"Vravia, ze zivot nie je fer, nie je tak?"
"Zivot je fer," odpovedam.
"Ako to myslis, " opyta sa spat cierny muz. Jeho meno je Eduard.
"Tak ako vravim."
"Chces pocut aky zivot by bol fer podla mna?"
"Ano, " odpovedam.
"Zivot v Nebi."
"Nebo je len slovo, " vyjde mi z ust, a ani sa to nesnazim kontrolovat.
"Nie. Nebo je naozajstne miesto, " zastraja sa Eduard.
"Ak je Nebo miestom, tak potom si ho mozes vytvorit hocikde na Zemi, " vraciam uder.
"Netahaj ma za slovicka, " odveti bezbranne.
Usmejem sa. Dojem posledny kusok domacej pizze, umyjem po sebe ropuchovo-zeleny tanier a kracam do zdielanej izby, kde ma caka vecne sa stazujuci spolubyvajuci a pozicany Dell. Zacinam pisat...