Mam dnes filozoficku naladu, tak sa s vami kustik podelim.
Zivot je vo svojej podstate celkom jednoduchy, ved vsetci iba chceme svoj kusok stastia, nic viac. Cesta za tym nasim kuskom uz vsak jednoducha nie je. Vidim to na expediciu s niekolkymi tabormi. Tu ich skusim trochu popisat, ak sa mi to vobec podari :)
Alebo to skusas, s ludmi, spoznavas, snazis sa. Vyzera to fajn, nie? Ale az prirychlo zbadas limity tvojho stastia. Ti sebecki hnusaci tam vonku ti ho okresaju. Stratis svoje iluzie. Je potom este stale mozne ho dostat naspat? To neviem, na to som este primlady. Ale mam taky pocit, ze na toto nedozreje nikto... nikdy...
Zivot je vo svojej podstate celkom jednoduchy, ved vsetci iba chceme svoj kusok stastia, nic viac. Cesta za tym nasim kuskom uz vsak jednoducha nie je. Vidim to na expediciu s niekolkymi tabormi. Tu ich skusim trochu popisat, ak sa mi to vobec podari :)
- Prvy tabor je samotne objavenie toho, co nas spravi stastnymi. Je to ako prist do budhistickeho chramu v Tibete a precitat si tam stary zvytok, popisany sanskritom. Ked ho precitas, zrazu sa ti v tvojom vnutri vsetko vyjasni, pochopis, uvidis ten zmysel zivota. Starucky, presedively mnich sa na teba chapavo usmeje a ty sa s lahkostou v dusi vyberies von. Medzitym si vsak Cinska armada zmysli ze bude Tibet okupovat, teba chytia a vyhodia za hranice tvojho stastia. Prides o vsetko, bez moznosti na navrat. A tuzis, kazdou bunkou svojho tela, tuzis aby sa to stastie vratilo.
- Teraz, ked uz vies co je tvojim cielom, snazis sa ho ziskat. Nakoniec sa ti to asi aj podari, znovu najdes ten chram pokoja a harmonie, ukryty daleko od nastrah tohto spinaveho sveta. Co vsak robis dovtedy? A to je prave ten problem.
- Medzistupen schvalne nechavam az nakoniec, pripada mi to tak vhodnejsie. To je cely ten problem na ceste za stastim. To obdobie medzi jeho dvoma fazami. Ako obdobie medzi dvoma jointmi. Obdobie, v ktorom ti chyba istota, v ktotom beznadejne tuzis po svojom stasti. Ako zavyslak, ktoremu chyba davka. Zufalec. Beznadej. Potesi, nie?
Alebo to skusas, s ludmi, spoznavas, snazis sa. Vyzera to fajn, nie? Ale az prirychlo zbadas limity tvojho stastia. Ti sebecki hnusaci tam vonku ti ho okresaju. Stratis svoje iluzie. Je potom este stale mozne ho dostat naspat? To neviem, na to som este primlady. Ale mam taky pocit, ze na toto nedozreje nikto... nikdy...
Komentáre
Pardon
hmm.limit na šťastie.. no neviem myslím, že je to len v Tvojich rukách..
o čom hovorime?
no a mam pocit ze tu zacieras hlbsie, poznám to, ked stastie mozno vidiet, ale nieco tomu bráni, nejaké spinavé okno... existencný problém... nech je to cokolvek, treba sa vyrovnat s tým ze ZIVOT je PRETRVAVAJUCA TUZBA, naplnenie neexistuje... ale ak sa uz chces radovat, a vidis, ze druhym to ide a tebe nie, tak to nemusi byt vzdy v okolnostiach, ale aj v subjekte, teda POZERAJ sa dobre, a nejaké to NEDOKONALE stastie sa ti urcite pritrafi :)
teda toto je hodné zamyslenia, ornot
odpoveď možné to je, ale málo pravdepodobné, a pravdepodobnosť nezvyšuje zmena limitov šťastia, ale až iný kvadrant šťastia O_ô
Damy a vas ciastkove stastie naplna?
Nechcem byt zly ani nikoho obvinovat, tak sa ospravedlnujem ak sa mi to podarilo ;)
ved:)
Bez pachuti prehry si nebudes moct vychutnat
zaujímavé myšlienky,
hmm, a ako vnímaš dokonalé šťastie?
uz som na to prisla...
Vsak ja vas dobehnem, ale netvrdim ze stastny tak celkom nie som
no