Auto v oprave, noc na krku, manžel ktovie kde a ja sama v cudzom meste. Až teraz som si uvedomila, že situácia v autobusovej doprave je u nás skutočne kritická. Čo robiť, keď posledný autobus už odišiel a najbližší ide až ráno?

Nuž čo, povedala som si, voľakedy som robila turistiku, raz som prešla aj 50 km, vari sa jedna zdravá, aj keď už nie celkom mladá žena, nedostane domov pešo? Nejakých 10 - 15 kilometrov hádam zvládnem a možno mi aj niekto zastaví. Zdvihla som ruku, a čuduj sa svete, auto naozaj zastalo. Otvorila som dvere, usmiala sa, sadla si -"Do you speak English?" - nadviazal rozhovor môj šoférujúci spolujazdec, zrejme Angličan. "Non!" odpovedala som a usmiala som sa, aj keď som si nie istá, či to v tej tme zaregistroval, úsmev vraj povie všetko. Celú cestu sme mlčali, dokonca sa ma ani nepokúsil znásilniť, iný kraj, iný mrav. Keď som mu posunkami vysvetlila, že tu chcem zastaviť, skúsil to ešte raz - "It’s OK?" - zaujímal sa - "Yes." - prikývla som a ešte raz sa usmiala.

No pokecali sme si.