Komorník v predsieni budoáru premiérky sa pomrví v　kresle a　s　rutinou dlhoročného kňaza sa prežehná. Spoza dverí zaznejú tlmené zvuky. Komorník si vzdychne. Nočné mory má pani premiérka často.

Premiérkina upracovaná tvár rozprestretá na vankúši je napätá. Sám Viktor úr si ju predvolal na koberec.

Aký je dnes iný! Na hlave svätoštefanská koruna, na vystretej pravici sedí turul...

- Nestoj nám na našom Lisztovi!, napomenie ju Viktor. - Tam sa postav, na felvidék. Ukazuje smer, ktorým sa má presunúť po veľkom koberci. Premiérka cupká, Viktor sa začína usmievať a v　átriu budovy Justus Lipsius v　Bruseli sa ozve radostný škrek turula: nem nem soháá, nem nem soháá! Viktor ho hladká po hlave.

Premiérka pozrie na felvidék pod nohami a zdúpnie. Členky má omotané špinavými onucami, nad nimi trčí do priestoru euroátria tuhá zrebná košeľa. Inštinktívne si siahne na vlasy. Miesto obvyklého plechového účesu á la 80´ disco disco juchachá nahmatá vrkoče tatranských indiánov. Viktor ju s　pobavením sleduje. – A　Slováci žerú strapačky. Bleeeh. Rozrehoce sa. V　záchvate najsilnejšieho zhnusenia, akým je pohŕdanie jedlom iného etnika, sa　chytá za brucho, simulujúc zažívacie ťažkosti a　odutými perami vydáva prdivé zvuky. - Vidíš, koho reprezentuješ, Iveta?

Premiérka zdvihne zrak. Ligot kráľovskej koruny ju oslepuje. Turul si preberá perie a　pod ním v　úctivom predklone stojí nachmelený starec. V　rukách drží misku. Turulí trus je vhodná prísada do takzvaných slovenských médií a　úlohou nachmeleného starca je, aby nič nevyšlo nazmar.

Ale čo sú to za tiene tam za Viktorom? Jeden vyzerá ako Šimon bez mäkčeňa – Viktorov minister pre hornouhorské záležitosti. Z　vrecka manažérskej košele mu trčí čerstvý maďarský občiansky preukaz. Hej, je zo on. A　ten vedľa? Nie je to Kotányi, príslušník maďarskej tajnej služby, ktorý riadi na felvidéku policajné prezídium? Je. Chodí po moste ponad Dunaj zo strany na stranu a　tvári sa tajuplne.

Viktor si odkašle a　átriom sa nesie jeho prísny veľkouhorský hlas.

- Iveta, som nespokojný. Keby som ťa nepoznal, myslel by som si, že si sabotérka.

Zvýši hlas.

- To čo malo znamenať? Ako to, že si neurobila analýzu a dovolila si, aby ministerstvo urobilo sprostosť a　nepožiadalo o　predĺženie moratória? Ministrovi pre hornouhorské záležitosti som od zlosti skoro občianstvo neudelil. Prvoplánový somár je to. Myslel si, že po skončení moratória pôdu nakúpime ako židia v　Palestíne. Za čo? Božemôj, za čo? Ale politicky si zodpovedná ty. Čo som ti povedal minulý rok v　Budapešti? Ha? Keby sa chlapci z　Hídu včas nezamysleli a　neurobili opatrenia, čoskoro by nám náš felvidék rozchytali Holanďania a　miesto Veľkého Maďarska by sme mali veterné mlyny. No ale tento problém je zažehnaný. Máme však ďalší. Väčší. Vlastne menší. Teda menšinový. Je nás málo. Odkedy sa Cigáni vďaka našim chlapcom z　Jobbiku, ktorí trošku pooperovali aj na Hornom Uhorsku, prestali tváriť ako Maďari, náš počet na felvidéku neustále klesá. Nepripomínal by som to, pretože podľa dupotu, aký robíme, vyzeráme ako väčšina, ale blíži sa sčítanie ľudu a　tam pleskne bič.

Urobí dramatickú pauzu.

- Iveta. Béla na našich tajných rokovaniach navrhol, aby sme nabádali asimilantov hlásiť sa k　maďarstvu formou vystúpení folklórneho súboru. To bude len krytie navonok. V　skutočnosti pôjdeme podľa scenára SMK, cez mimovládne organizácie. Maďarov si nakúpime. Aj taká Kati Márton Holbrúkné si spomenula, kým naozaj je, až keď sa jej to finančne oplatilo. Alebo tá s　tou dierou v　hlave, no... tá Američanka od toho kozmonauta. Tiež až v　roku 2001 zistila, k　akému kmeňu patrí. A　prečo? Lebo z　toho mala profit. Pôjdeme podľa scenára, ktorý v　tejto oblasti predstavuje takpovediac best practice. Nie, nechcem od teba, aby si tancovala v　maďarskom folklórnom súbore, poznamená Viktor, keď zbadá, ako Iveta zakrepčila na kobercovom felvidéku. - Iné chcem. Aby si robila to, čo si mi sľúbila na našom poslednom stretnutí v　Budapešti. Že nebudeš robiť nič. V　prípade moratória na pozemky si to pochopila zle, ale k　tomu sa už nebudeme vracať, mávne veľkoryso rukou. – Chcem, aby si sa na nič nevypytovala, nemudrovala a　nešpekulovala. Je ti to jasné?

Premiérka usilovne kýva hlavou. Igen, igen, Viktor úr.

- A teraz choď a　konaj. Vlastne nekonaj. Pred dverami ťa čaká náš chlapec a　ten ti to vysvetlí. Ozaj, a　ešte niečo. Peniaze na antiasimilačnú kampaň máme sľúbené aj od Pfizeru. Korporácie nás podporujú. Maj to na pamäti.

Premiérka urobí pukerlík a svižne kráča z　átria. Je hrdá. Opäť bola poverená zodpovednými úlohami a　to zvyšuje jej sebaúctu. Otvorí dvere a　ocitne sa rovno pred opuchnutou tvárou ministra podkarpatskej spravodlivosti. Jemne, ale dôrazne ju chytí za rameno a　odtiahne bokom.

– Iveta, zatiaľ sme s　tebou spokojní. Som rád, že si po slovách Kotányiho o　vraždiacej mafii prišla na to, že sa nemáš vypytovať, koho sme v　súvislosti so zásielkou nášmu tureckému partnerovi s　americkým ópiom z　Afganistanu zatkli na Slovensku. Poviem ti to na rovinu. Nebudeme zatýkať našich pokladníkov a našich blízkych spolupracovníkov, ktorí nám chystali pekný vianočný darček. Poučili sme sa, že si nemáme najímať nejakých českých odkundesov, ale spoliehať sa na vlastné sily. A na Turkov, ktorí sú obvykle spoľahliví.

- Keby Čech nekecal pre média, nikdy by sa neprevalilo, že koordinácia s　naším obchodným partnerom trochu zlyhala. Chyby v　procesnom riadení sme napravili a　teraz by už malo všetko bežať hladko. Našťastie sa v　tom nikto z　EÚ, či USA príliš nerýpal. Chvalabohu sa nikto nepýtal, prečo sme v　tomto prípade nevyužili inštitúciu, ktorá je špeciálne na tento druh zásielok zriadená, ale šli sme akože cez Eurojust, v　ktorom sme sa ani neunúvali informovať českého zástupcu. Veď prečo by sa aj niekto vypytoval, keď západná politika potrebuje výnosy z　narkobiznisu, usmeje sa.

Iveta mu úsmev opätuje. – Ale si to dobre zahral na tlačovke, to o　tých deťoch. Ako vám na nich akože záleží, aby nedrogovali. A　tiež to, že Turci nepatria do EÚ. A　následne ako inteligentne si zvalil na Turkov, že sú to práve oni, kto si nepraje, aby o　kauze slovenské média ďalej informovali a　ty to budeš rešpektovať.

– Áno, povie sebavedomo minister. – V　tomto sme v　kádéhá majstri. Financovanie demokracie je pre nás priorita, povie dôležito. - No ale o　čo mi ide teraz. Ide mi o　to, aby si mlčala. Nech sa deje čokoľvek, buď ticho. Média nič nevynesú. Toto sme už ošetrili.

Zaloví vo vrecku zimníka a　vytiahne balíček. - Tu je niečo pre teba od nášho obchodného partnera. Pravý turecký lokum. Neboj sa. Ten biely prášok nie je chloramín pre turecký polmesiac. Je to škrob.

O　hodinu minister pre podkarpatskú spravodlivosť sadá do lietadla Brusel – Bratislava a　čoskoro sa nočnou bratislavskou ulicou rozliehajú jeho náhlivé kroky. Na trotoári vydláždenom výtlkmi sa mihne čierna mačka. Ministrova spuchnutá tvár sa zmŕšti odporom. Odpľuje si pred seba i　za seba a　mrmle zaklínadlo, ktoré ho ešte v　detstve naučila katolícka babička. Danielkóó, pamataj síí, že čiernáá mačkáá prinááša smolúú, spomenul si na jej trasľavý starecký hlas. Ak nepoviééš zaklíínadlóó, postihne ťa nešťastiéé. – Dúfam, že zaklínadlo funguje, zašomre si minister.

V　budoári premiérka chrčí pod ťarchou sna, z　ktorého sa tak ľahko nezobudí.

V　Požoni je všetko po starom.