Nočné zvuky neznámeho predátora v našom blízkom okolí boli len predzvesťou útoku rozdivočenej zvery. Partička ofenzívne naladených mravcov sa usídlila v Robovom batohu a zajala dve žemle s rezňom a moje jediné dlhé nohavice, ktoré som si k Robovi odložil. Vážnosť momentu ma prinútila k boju a krátko po osmej hodine rannej som nohavice vybojoval naspäť.
Následne utekáme z územia nepriateľa, istotne túžiaceho po odvete, opúšťame futbalové ihrisko a chvíľu nato aj Békescsábu. Po trase Békescsába, Lokosháza, Bekescsába prekračujeme rumunksú hranicu a dostávame pečiatky do pasov. Cesta je pomerne príjemná až na spolucestovateľku v kupé, ktorá nám v pravidelných 5 minútových intervaloch preskakuje nohy, aby mohla ísť von telefonovať. Vychádzam z kupé aj ja, aby som sa mohol na chodbičke nerušene vykláňať z okna. Sledujem pritom chladiarenske veže jadrovej elektrárne a v ušiach mi zneje melódia sirény. Okamžite nato zatváram okno a skrývam sa v mojom kupé s nádejou, že ma zachráni pred žiarením. Ubehli približne štyri hodiny a my vystupujeme v Deve. 
Hneď na stanici nás supím pohybom obklopuje svorka psov. Úskočnými manévrami sa nám však podarí vymaniť z ich obklúčenia a na chodníku pred stanicou sa zaslintaváme po špecialitke z rumunskej kuchyne. Všetky chute ma však prejdú v momente kedy mi pani v strednom veku začne vytrhávať môjho knižného sprievodcu z rúk. Prekvapený situáciou ho kŕčovito zovieram končekmi prstov, no po chvíli rezignujem a knihu púšťam. Napokon vysvitlo, že pani ma nechcela okradnúť, ale len pomôcť nám. Podľa jej slov však v meste neexistuje žiadna reštaurácia s miestnym jedlom a tak sa vydávame hladať ju na vlastnú päsť. Predierame sa ulicami, ktoré uznávajú hudbu trúbenia aút a scenérie zašedlých budov s balkónmi. Obraz sa zmenil až za mestom s rozložitými lúkami, ktoré sa za ním ukrývali. Hlboké trhliny, ktoré sa tu zarezávali do suchej zeme rovno pod našími nohami rozpútali polemiku o tektonických zlomoch a oddelení ďalšieho kontinentu na týchto miestach. Napokon tomu zabraňujeme rozložením stanu, ktorého kolíky spájajú obidve oddelujúce sa časti.
Hneď na stanici nás supím pohybom obklopuje svorka psov. Úskočnými manévrami sa nám však podarí vymaniť z ich obklúčenia a na chodníku pred stanicou sa zaslintaváme po špecialitke z rumunskej kuchyne. Všetky chute ma však prejdú v momente kedy mi pani v strednom veku začne vytrhávať môjho knižného sprievodcu z rúk. Prekvapený situáciou ho kŕčovito zovieram končekmi prstov, no po chvíli rezignujem a knihu púšťam. Napokon vysvitlo, že pani ma nechcela okradnúť, ale len pomôcť nám. Podľa jej slov však v meste neexistuje žiadna reštaurácia s miestnym jedlom a tak sa vydávame hladať ju na vlastnú päsť. Predierame sa ulicami, ktoré uznávajú hudbu trúbenia aút a scenérie zašedlých budov s balkónmi. Obraz sa zmenil až za mestom s rozložitými lúkami, ktoré sa za ním ukrývali. Hlboké trhliny, ktoré sa tu zarezávali do suchej zeme rovno pod našími nohami rozpútali polemiku o tektonických zlomoch a oddelení ďalšieho kontinentu na týchto miestach. Napokon tomu zabraňujeme rozložením stanu, ktorého kolíky spájajú obidve oddelujúce sa časti. Začína pršať a my skoro spíme.
Peťa s Pablom spia naozaj...
Komentáre