Tretie pokračovanie tohto príbehu bude o jednej „bežnej“ párty, ktorá sa konala takmer každý týždeň počas môjho štúdia. Bolo ráno, vstával som ako už bolo u mňa zvykom, keď som nemal ráno školu, okolo desiatej hodiny. Občas sa stalo, že ma zobudili susedia, respektíve sused a jeho frajerka, ale o tom napíšem zvlášť jeden článok. No aby som pokračoval, mal som vlastne troch susedov. V našej izbe som býval ja a dvaja spolubývajúci, ktorých som taktiež vystriedal viacerých, a v susednej izbe bývali ďalší traja študenti. Oddeľovala nás len tenučká stena pripomínajúca kartón, bola to akási náhražka normálnej steny na zvýšenie súkromia zo šiestich obyvateľov jednej izby na troch obyvateľov jednej a druhej izbe. V podstate sme sa vôbec nevideli, ale počuli sme sa a občas sa stalo, že v noci ma zobudilo chrápanie z vedľajšej izby. I keď je pravda, že mňa dokáže prebudiť aj jemnučké zašuchotanie. Takže ak by ma chcel niekto okradnúť počas spánku, má proste smolu. Ale aby som pokračoval, vstal som okolo tej desiatej, dal som si ľahké raňajky, sprchu a vyrazil som do školy. Do školy som chodil ak mám pravdu povedať rád, mal som rád cvičenia, rád som písal písomky, pretože som bol vždy naučený .. žartujem, ale faktom je, že som tam chodil rád, ale kvôli kamošom, kamoškám, ktorý boli moji spolužiaci. V ten deň sme mali len dve cvičenia. Po štyroch hodinách, keďže jedno cvičenie trvalo dve hodiny, som sa teda vybral na intrák, ako sa tomu vraví medzi nami študentmi. Otvoril som dvere svojej vlastne našej izby, izba bola prázdna spolubývajúci boli ešte v škole. Na hodinku som si zdriemol. Zobudil ma až vibrujúci telefón, to mi volal kamoš aby som sa pripravil, že ideme von. U nás pod pojmom „ideme von“ znamenalo len jediné, priprav sa bude sa piť a domov sa pôjde po štyroch. A aby som nezabudol kamoš sa volal Miro, ale nie ten Miro Šatan, ale iný Miro, nepoviem aký, proste Miro. Odbilo osem hodín večer a Miro klope na dvere, prišiel ku mne lebo dnes hrá Barcelona a my sme veľkými fanúšikmi tohto tímu. Počas zápasu sme vypili každí šesť pív, spolu dvanásť, a to sme mali kúpených na začiatku zápasu len šesť, počas polčasu som teda rýchlo utekal kúpiť ďalších šesť pív. Zápas skončil, ako inak výhrou nášho tímu po zápase sme si zborovo my dvaja zaspievali aj hymnu tohto tímu. V dobrej nálade sme sa vybrali, ako už sme mali zvykom na dobrú diskotéku, inak povedané chlastačku s hlasnou hudbou. Po ceste, ktorá nám ubiehala rýchlim tempom sme dostali skvelý nápad, že si kúpime nejakú fľašku s tvrdým alkoholom a ku nej nejaký sladený nápoj na zapíjanie, našťastie sme mali po ruke hneď benzinku, kde nám pani predavačka ochotne predala fľaštičku vodky a fľaštičku kofolky. Týmto pádom sa naše tempo spomalilo, keďže sme si pripíjali na každom kroku. O pár chvíľ bola fľaška dopitá a my chlapci nabudení sme dostalo opäť raz úžasný nápad. Pred nami alej stromov, mladých stromov, ktoré podopierali drevený kolíky pripomínajúce kopije, áno tie kopije aké používali rytieri pri súbojoch jeden proti jednému, kedy sa proti sebe rútili na koni a úlohou bolo zhodiť protivníka práve pomocou kopije, no a čo nenapadne mladých odvážnych chlapcov pod vplyvom omamných alkoholických látok. Áno, obaja sme si jednu takúto kopiju zobrali so sebou. Najprv sme sa s nimi len šermovali, potom sme ich hádzali ako oštepy. Ako sme išli ďalej do cesty sa nám postavili smetné koše, tak prečo do nich nenapáliť plnou silou s týmito našimi kopijami, pričom sme boli ako tí stredovekí rytieri, len v našom prípade boli koňmi fľaška vodky a dvanásť pív a kopije drevené podpery pre mladé stromy. Ako sme išli ďalej zrazu pred nami prešlo policajné auto. My obaja v rukách dlhočizné drevené kopije, policajti prešli za roh, my sme len počuli pískanie gúm, policajné auto rýchlo brzdilo a cúvalo ku nám. Mirovi som kričal zahoď to drevo a utekaj. Ale Miro ostal stáť ako pravý rytier s kopijou v ruke a debatoval tak aj s policajtmi. Ja som sa splašil, odhodil som kopiju a utekal čo mi nohy stačili do najbližšieho parku sa schovať a čakať. O pár minút mi Miro volá, že kde som, ja mu odpovedám vystrašeným hlasom, že či je sám. Bál som, že ho policajti zatkli a cez Mira chceli zatknúť aj mňa. Ale Miro ma upokojil, povedal mi, že je sám a že ide ku mne. Tak sme sa opäť spolu stretli, povedal mi, že to boli len mestský policajti, ktorí nás zatknúť nemôžu. A keď sa ho pýtali na kopiju, že odkiaľ to má tak len s kľudom odpovedal, že to našiel a nosí si to len tak so sebou. Na diskotéku sme nakoniec ani nedorazili, vyšantili sme sa ako malé deti vonku a išli sme spať.
Diel tretí
02.02.2015 23:33:00
Tretie pokračovanie ne/šikovného študenta.
Komentáre