Boj medzi "priateľmi exegézy" a "nepriateľmi exegézy" sa dramaticky ešte raz vyostril na prvom zasadaní II. vatikánskeho koncilu.
V novembri 1962 vrcholil v Ríme "boj o Bibliu". Vtedy bol zamietnutý nedostatočný návrh, ktorý ešte raz mohol ohroziť biblickú vedu. Sám pápež Ján XXIII. po vášnivých debatách rozhodol, aby sa vecne nedostatočný návrh ešte raz prepracoval. Zmiešaná komisia koncilu sa dala do práce. Práca však bola ťažšia, než sa predpokladalo. Vznikala jedna verzia po druhej. Žiadna však nebola schválená väčšinou koncilových otcov. Kde jedni videli pokrokovosť, druhým sa to zdalo nebezpečné pre vieru.
Keď sa už zdalo, že téma sa už nebude prejednávať na koncile, odporúčal ju pápež Pavol VI. koncilu na diskusiu, kvôli jej naliehavosti. Piata verzia komisie bola nakoniec na začiatku poslednej časti zasadnutia daná na odsúhlasenie a dosiahla potom nadpolovičnú väčšinu hlasov. 18. novembra 1965 došlo k slávnostnému vyhláseniu koncilovej konštitúcie – "Dei verbum" (Božie slovo).
Tento dôležitý koncilový text predkladá v 6 kapitolách učenie Cirkvi o Biblii. Hovorí o zjavení, ďalšom odovzdávaní zjavenia, o Svätom písme, Starom a Novom zákone, ako aj o Svätom písme v živote Cirkvi. V našej súvislosti majú veľký význam úvahy o vedeckom a cirkevnom výklade biblických textov. 12. odstavec v 3. kapitole znie: "Keďže vo Svätom písme Boh prehovoril prostredníctvom ľudí a ľudským spôsobom, vysvetľovateľ Svätého písma musí pozorne skúmať, čo vlastne mali svätopisci v úmysle vyjadriť a čo Boh uznal za dobré zjaviť ich slovami; len tak môže dobre pochopiť, čo nám Boh chcel povedať."
Aby sa zistil úmysel výpovede hagiografov, treba okrem iného brať na zreteľ iné literárne druhy. Totiž pravda sa ináč vykladá a vyjadruje v textoch s rozličným zmyslom historického, prorockého alebo básnického druhu alebo inými druhmi reči.
Ďalej vysvetľujúci má skúmať zmysel, ako ho chcel a skutočne vyjadril z danej situácie hagiograf (svätopisec) podľa podmienok svojej doby a kultúry, a to pomocou vtedy bežných literárnych druhov. Ak chceme správne pochopiť, čo vtedy chcel svätopisec v svojom spise vyjadriť, musíme brať do úvahy dané formy myslenia, jazyka a rozprávania, podmienené prostredím, ktoré vládli v období svätopisca, ako aj formy, ktoré boli vtedy bežné pri komunikácii ľudí v bežnom živote.
"Keďže však Sväté písmo treba čítať a vysvetľovať v tom istom duchu, v ktorom bolo napísané, ak sa má zistiť pravý zmysel posvätných textov, nemenšiu pozornosť treba venovať i obsahu a jednote celého Písma a brať zreteľ na živú Tradíciu celej Cirkvi a na analógiu viery. Je úlohou exegétov pričiniť sa podľa týchto smerníc o dôkladnejšie pochopenie a výklad zmyslu Svätého písma, aby na základe predchádzajúcej vedeckej práce dozrelo rozhodnutie Cirkvi. Lebo všetko, čo sa týka vysvetľovania Svätého písma, napokon podlieha úsudku Cirkvi, ktorá má od Boha poverenie a úlohu Božie slovo uchovávať a vysvetľovať."
Ešte počas koncilu, avšak rok pred schválením "Dei verbum", sme mohli v známych novinách "New York Herald Tribune" zo 14. 5. 1964 čítať: "Vatikán dáva zelenú biblickým vedám". Noviny sa odvolávali na inštrukciu pápežskej biblickej komisie z 21. 4. 1964 o "Pravde evanjelií". Aj v tomto významnom spise zaujíma Cirkev pozitívne stanovisko k moderným formám exegézy.
Po prvýkrát uznáva metódu historickej formy a potvrdzuje novšie vedecké poznatky, podľa ktorých existuje dlhý vývoj od vysloveného Ježišovho slova až po konečnú redakciu štyroch evanjelií.
Cirkev už dnes nepopiera, že biblické vedy v rozhodujúcej miere prispeli k jasnejšiemu porozumeniu posolstva Biblie. Aj keď nemôžu vzbudiť vieru, ktorá je Božím darom a pochádza z ohlasovania Cirkvi, jasne však ukazujú, v čom táto viera spočíva. Tým preukazujú Cirkvi nevyhnutnú službu.
Komentáre