Príkazy a zákazy.

Sú to veľmi zvláštne slová, svojou mohutnosťou, toho čo dovolujú .. a zakazujú.
Zvláštne na nich je to, v akom sú vzťahu a čo to vlastne dovoľujú a nedovoľujú ...
Snažia sa popísať celkom rovnaké dve množiny.
Množinu toho, čo je dovolené a toho, čo je zakázané. A pritom sa správajú celkom inak.

Minule som rozmýšľala, kedy ľudia použijú príkazy a kedy zákazy.
Odpoveď je jednoduchá. Ľudia ich volia podvedome rýchlo podľa toho, čo si chcú vynútiť a čoho je aktuálne menej.
Ak si chcú vynútiť, aby bolo niečo nebolo vykonávané a je toho málo volia zákazy. A tak sa objavia obrázky preškrtnutej zmrzky na električke alebo telefónu v banke.
Ak je veľa toho, čo nesmie byť vykonávané a zákazov by bolo prílis mnoho, človek siaha po príkazoch. Musíš toto, musíš hento ...

A tu začína úskalie.
Zákazy ... Všetko, čo nie je zakázané, je dovolené. A to čo je dovolené by nemalo byť zakázané ?
Príkazy... To čo nie je prikázané , je zakázané ?

A tu začína úskalie, pre každého. Pre lekárov, pre právnikov, pre informatikov...
Pretože zdanlivo sa to tvári, že popisujeme len jednu stranu pravidiel a že je popísaná úplne.
Dualizmus je však všadeprítomný.

Preto vznikajú zákazy, že mačka nejde do sušičky a že tesco taškou sa dá zadusiť, preto si ju nedávať na hlavu.
Sušička mala sadu pravidiel, čo do nej nejde a tak mačka logicky do nej ísť môže.
Tesco taška nemala sadu pravidiel a tak logicky môže ísť na hlavu.

Preto vznikajú príkazy, že hovno patrí do misy (áno, to sme mali na škole, lebo dáky lord hovien maľoval ním kachličky), vložky do koša ..
Ale z príkazov vzplýva, že nie je nijak špecifikované, či náhodou okrem hovna nemôže ísť do misy trebárs aj mačka.

Zlieva sa to , že ?
Zrazu výčet malej množiny, toho čo musíme, nám otvára rajskú záhradu toho, čo nemusíme ale aj toho, čo možno môžeme tiež .
Výčet toho, čo je zakázané, otvára útočníkovi nádhernú možnosť skúsiť si overiť systém voči všetkému , čo nie je zakázané a tak si oťuknúť, či vôbec tí, ktorí pravidlá vymýšľali mysleli na to , čo všetko povolili.
A výčet toho, čo je dovolené, dráždi chuť vyskúšať, či skutočne všetko, čo je prikázané, je očakávané, že bude vykonané.

Pýtate sa ako vznikajú vírusy ? Takto.
A prečo deti skúšajú veci, ktoré by vás ani nenapadli ? Preto.
Prečo existujú nedostatky v zákonoch ? Preto.

Zmierenie sa s tým,  že množina všetkých možností je neobmedzená, je pre človeka veľmi ťažká.
A že ju neupresni ani pravidlami ani zákazmi.
Duálna povaha nikdy nezmizne .
Jedine, čo človek môže, je začať trošku duálne myslieť a vnímať "obe strany mince", (ono aj tak je to minca s nekonečným množstvom strán) a oprostiť sa  od Bohorovnosti a mystickej myšlienky, že niečo sa mu podarilo postihnúť úplne presne ...

A z ďaleka nie len pri príkazoch alebo zákazoch ...

Vždy ťaháme naše želania nejakým smerom a vždy od nejakého smeru. Žijeme v systéme nepostihnuteľných závislosti.
Vždy niečo chceme a niečo nechceme. A vždy a navždy budú tieto voľby od seba závislé a vzájomne sa doplňovať tak, aby vyplnili priestor všetkých možností . A či chcete alebo nechcete , aj takých možností, ktoré sú na vedomej úrovni nepredstaviteľne.

Dualizmus dýcha na seba sám z každej strany .