Snívalo sa mi o krajine kde žili sochy. Mramorové sochy ľudí, ktorí každý deň vstali, odišli do práce, pracovali, vrátili sa domov, pomodlili sa, zatancovali si a zaspali. A každé ráno, zas a znova. Bez hlesu. Boli nemé. Hluché a slepé. Tak to so sochami chodí. Nakoniec, tešili sa aspoň z toho, že sú z mramoru a preto tak preveľmi cenné. Obyčajné sochy. Zabudli, že hodnotu by mali len ak by jestvoval niekto, kto by si ich kúpil. Ktorá socha však už kúpi sochu? Úbohé, úbohé bezcenné sochy ľudí. Spokojné v svojej nevedomosti kráčali krajinou mramoru ďalej a do budúcna. K okamihu nákupu, kedy spravodlivé sochy bez patiny (ktorá sa, potvora jedna, objavila vždy, keď socha ublížila inej soche) budú Kúpené a Postavené Do Predsiene. Žiadna netušila, čo je to predsieň, či kto by ich kúpil, ale najmúdrejšie zo sôch presvedčili ostatné, že viera je nad dôkazom a v samej podstate dôkaz vieru popiera a sochy natoľko pochybovačné, že nechceli uveriť a zotrvať vo viere v príchod Kupcov a spokojnú existenciu spravodlivých v Predsieni, jednoducho rozbili. Kladivom.

A sochy pokračovali v svojom bezútešnom bytí. Bez Kupcov, svetla, zvuku a smutné, presmutné bolo súsošie pokolenie. So smútkom prichádzalo zúfalstvo, so zúfalstvom strach a so strachom hnev. A hnev je cesta do temnej... Ehm. Nesmrteľné sú tie mramorové sochy. A za život večný platili pokušením a pokušenie bolo veľké. Priveľké...

Ako pribúdalo sôch pokrytých patinou, objavil sa kdesi názor, že práve ony, patinované, sú tie, ktoré budú Kúpené. Patina sa začala stávať symbolom moci, múdrosti a postavenia. Vekovitosti a rozhľadu. Cnosť označili za slabosť, morálku sprznili. Nebolo to ani tak ťažké, nakoniec, práve prvé patinované patrili k tým zdvihnuvším kladivá v konečnom riešení otázky rúhavjúcich sa sôch. Niekto začal tvrdiť, že len ony boli dosť silné, aby vykonali to, čo bolo treba aby zachránili celý národ a priviedli ho späť na cestu Odbytu.

A keď už sa v tej krajine lož stala pravdou, chýbal len krôčik k tomu, aby sa spravodlivosť stala bezprávím. Nakoniec, ako povedala kedysi jedna múdra socha, všetko je relatívne. Sochy aj pojmy.

Tak sa i stalo. V mojom sne si sochy nakoniec zvolili. Za vykladača spravodlivosti - klauna. Síce máločo vedel, bol však dosť patinovaný aby platil za kapacitu.

Klauna, ktorý toľko žaloval a žaloval, hrozil a nadával, klamal a podplácal až každý uveril, že to bude dobré. S toľkými skúsenosťami predsa nemôže sklamať. Všetky neduhy už pozná, bude vedieť bojovať.

Tu som sa zobudil. Sklamaný. Koniec v nedohľadne a práca pred sebou. Veľmi nepriaznivé vyhliadky.