Vo štvrtok sme s Marcelkou nabehli do hudáča a nakúpili výstroj: horské boty LOWA 1x pánske (nechal som sa ukecať, inak by som šiel asi vo svojich obľúbených adidaskách; Marcela si svoje kúpila o týždeň skôr), 4x termoponošky (kus za 280 Kč, dobrá pálka a to boli ešte z tých lacnejších), 1x veľká plynová bomba, 1x malá plynová bomba. Marcela má nejaký zľavovú kartu, takže to celé stálo pod 5 a pol tisíc Kč.

Deň pred ochodom bol, ako sa dalo čakť, dosť hektický. Okolo 16:00 som dorazil domov a Marcela začala baliť. Plánovali sme pochod cez hory, preto na každom kile záležalo. Na druhú stranu nevziať dôležité veci nebolo rozumné. Éterom sa niesli chýry ako blanka optimalizuje váhu baťohu na minimum, ako prehadzuje jedlo z ťažších obalov do ľahších a podobne. Tomuto ošiaľu sme úplne nepodľahli.

Večer sme nabehli do Tesca a dokúpili potrebný proviant a ostatné drobnosti na cestu. Jedla sme zabalili dosť, plán bol, že väčšinou si budeme variť sami a občas zájdeme niekam na jedlo. Takže mali sme so sebou jedlo na cca 8 dní.

Keďže som sa chystal mimo inet, mimo prácu na 14 dní, bolo jasné, že noc strávim pri počítači. Navyše okolo 23:00 mi zavolal Marek, že Lenka zabudla boty v Odolce, tak som mal ešte nočný výlet. Domov som sa vrátil niekedy po jednej. Potom som až do rána sedel pri počítači. Tento spôsob prípravy na cestu som už absolvoval viac-krát (napr. pred cestou do Brazílie).

Marcela nám v piatok kúpila miestenky na bus do Brna, takže sme sa všetci stretli na Florenci. Cesta do Brna bola dlhá a nudná. Všetci sme tak trochu podriemkávali. V Brne sme si vyhliadli pizzeriu a posilnila sa na dlhú cestu. Ja som si spomenuk, že som zabudol poslať dôležitý e-mail, tak som narýchlo ešte hľadal inet-caffe. To som i našiel. Vizeralo to tam ako v temnej nore, skoro úplná tma. Temnotu a pochmúrnosť narušovali iba blikajúce monitory v kójach a v svetlejšom kúte sediaca tehotná obsluha. Našťastie pripojenie bolo dostatočne rýchle a i java bola nainštalovaná, tak som sa na svoj server dostal a bez problémov e-mail našiel a preposlal.

Potom sme sa už len presunuli na Jendom určené miesto a čakali. Spolu s nami (Jendovcami) tam boli asi ešte ďalšie tri či štyri autobusy, ktoré odchádzali všade možne. Jenda dorazil so spozdením. Naložili sme begáž usadili sa na svoje miesta (karosa, takže o pohodlnom sedení sa hovoriť nedá ani s najväčšou snahou) a vyrazili sme. Prvé hranice Tonda (šofér a majiteľ autobusu) ukecal tak, že sme sa skoro ani nezastavili: "máme to všechno zkontrolované, sedí to na chlup". Colník sa zatváril neutrálne a kývol, aby sme išli ďalej.

Noc bola dlhá, moja únava veľká a tak som dokázal spať i v bizardne pokrútených polohách. Zastavovali sme po cca 4 hodinách. Najprv na benzínke, ale potom keď sme v horách vysadzovali časť dobrodruhov, sme zastavili niekde pri nejakých zahrádkach. Vraj sa tam máme niekde vycikať. Väčšina autobusu síce dlhšie hľadala kam to má pustiť, potom ocikala ploty záhradkárom. Naša skupina sa zbúrila a vynútila si ešte jednu zastávku na benzínke. Takto sme sa neslávne zapísali do dejín cestovky (ako skupina, ktoré nechce čúrať hocikde). Zvyšok cesty sme predriemali a ráno sme konečne dorazili do Livorna.