Dostalo ma to. Týždeň som okolo toho chodil, skúšal, či to funguje a dnes, keď som to odignoroval, sa to pohlo. Doprava. Potom doľava. Dopredu, dozadu. Pohlo sa to. Čučal som. Zahučala električka. Čo to má znamenať? Doteraz nič a teraz zrazu taká aktivita?

            „Dobrý, pán kolega!“ – pozdravil ma trpák z kancla nado mnou. Zľakol som sa.

            „Á, dobrý, dobrý!“ – a rýchlo som sa otočil. Chvíľu sa na mňa ešte díval, kým nevošiel do budovy a už ho nebolo.

            Spamätal som sa. Veď tu behá okolo mňa toľko ľudí a ja tu čumím na toto. Čo to vlastne je? Každý deň chodím okolo toho a ani za toho neviem prísť na to, čo to je!

            „Prepáčte, neviete čo to je?“ – schytil som za rameno okoloidúceho. Ten sa mi len vytrhol, nevrlo na mňa pozrel a pokrútil hlavou. Nevie. Čo to len môže byť?

            Ako som tak stál, pracovná doba začala pomaličky plynúť, díval som sa na to.

            „Neviete, čo to je, však?“ – začul som hlas spoza chrbta.

            „Veru neviem. Vy viete?“ – otočil som sa s nádejou, že sa to dozviem a namiesto toho som zbadal hnusný rapavý tučný nos môjho šéfa a oči, ktoré sa nesmierne tešili z toho, že ma tu vidia!

            „Keď neviete, ja vám to môžem prezradiť,“ povedal uštipačne. „Je to sen o vašej práci, ktorá pomaličky s každým otočením na inú svetovú stranu stráca význam a zmysel. Je to váš život, ktorý sa môže skončiť, ak sa rýchlo nevydáte na cestu po schodoch do vašej kancelárie a nebudete robiť to, čo robiť máte! Je to vaša budúcnosť, ktorá sa od vás každým otočením odvracia a vzďaľuje! Je to moc, ktorú mám na to, aby som udržal vo svojej firme poriadok a disciplínu! A ak sa okamžite nevydáte na tú prekliatu cestu k tamtej vysokej budove, budete ľutovať, že ste sa vôbec narodili a začali pracovať!“

            To už neúnosne kričal. Ako sa mu triasli ruky, vylieval si kávu z kelímka, čo ráno kúpil v mekáči. Zakopol som o svoju pravú nohu zapotácal sa a kým som bežal mojím smerom ešte som počul, ako kričí: „A nieže zachrápete, odídete, vyskočíte z okna! Lebo inak si ma neprajte! Vy budete makať až sa vám bude z riti pariť!“

            Kým som vybehol na šieste poschodie, tak som sa riadne zapotil. Kufrík som mal obitý od zábradlia, kravatu na chrbte, vlasy dupkom. Sekretárka vytreštila oči a nestihla nič povedať. Švacol som sa do kresla a díval na dvere. Čakal som na zaklopanie. Zaklopala a vošla dnu.

            „Čo sa vám stalo? Niekto vás olúpil?“

            Jej svieže očká sa vystrašene pozerali na môj tupý výraz v tvári.

            „Poďte, dajte mi to sako, veď ste úplne spotený!“

            Pomohla mi zo saka von, vyhrnula mi košeľu, pričom to robila tak prirodzene, ako keby opatrovala svojho manžela.

            „Zuzanka, váš manžel musí byť nesmierne šťastný!“ – vypľul som zo seba chrapľavo.

            „Ale, pán Kolenský, znova ste zabudli, že nie som vydatá? Privádzate ma do rozpakov!“ – koketne sa zasmiala.

            Zavesila moje veci na vešiak, stál som tam len v trenkách. Ešteže som si dal dnes čierne. Možno by si všimla, že som pustil do gatí. Podišiel som k oknu. Už tam šéf nebol. Z okna vidím na tú vec. Keď začínam byť unavený a neviem sa sústrediť, pozorujem ju. Je to taká zvláštna haluz. Nikdy od toho neviem odtrhnúť zrak.

            „Volal vám dnes ráno ten vydavateľ. Vraj sa zastaví o desiatej a prerokujete tie zmluvy.“ – hovorila, kým zo skrine vyťahovala čistý oblek a košeľu. Správala sa nie ako moja sekretárka, ale ako milenka. Nuž čo, som atraktívny, keď som v trenkách.

            „A volal aj nejaký pán z Asociácie reklamných agentúr Slovenska. Máte mu čo najskôr zavolať ohľadom tých reklám.“

            Nepočúval som ju. Aj tak mi to povie ešte raz. Rád sa dívam z okna. Aj na Zuzanku. Je taká iná ako ostatné. Je to naozaj poklad v tejto práci. Je svedomitá, má prehľad a už ma tak dobre pozná, že určité veci podpíše a vybaví za mňa. Potom mi to iba oznámi. Je dobré, keď je samostatná. Ale tá vec tam dolu. Z hora vyzerá inak. Vyzerá tak, akoby som to, vyzerá ako otvorená papuľa žraloka a z nej vytŕča slonia hlava, pričom chobotom ho škrabká na chrbtovej plutve. Do šľaka. To si musím zapísať. Nahol som sa k stolu a zapísal som si to. Zuza ma ťapla po zadku. Robí to strašne rada. Podala mi nohavice a keď sa obracala po sako videl som ten záblesk v jej očiach. Neviem, čo znamená. Či si ma len doberá, alebo to myslí vážne. A od začiatku ma má v hrsti. Neviem sa s tým vyrovnať. Niežeby mi to vadilo, to nie. Práve naopak. Ale niekedy naozaj neviem na čom som. Snažím sa vyhýbať tým jej žiadostivým očkám. Ale na iných to nerobí. Iba na mňa.

            Kým som si zapínal zips, díval som sa na ňu. Bola taká nežná. Všimla si ma. Usmiala sa. Cítil som, ako mi vyšľahol obrovský plameň niekde od brucha až k brade. Nežne sklopila oči a vyšla von. Fuj! To bol zážitok. Koncentruj sa, koncentruj, vravel som si. Zbytočne. Pozrel som sa z okna. Hýbalo sa to. Dopredu, dozadu, vpravo, vľavo. Veľmi, ale naozaj veľmi zvláštne. Rozhodol som sa, že dnes na to musím prísť, čo to vlastne je. Sadol som si za stôl, otvoril noťas, naklepal google.sk a zadával postupne všetky možné slová, čo ma napadli, čo by to mohlo byť. Z telefónu za ozvalo zaškrípanie a nežný hlas mojej sekretárky mi starostlivo oznámil:

            „Rúti sa sem šéf!“

            Vždy premýšľam nad ňou. Keď mi telefonuje, ako vyzerá, na čo myslí, ako má preložené nohy, ako jej rýchlo búši srdce... V podstate je to jednoduché, lebo sedí ya presklennými dverami a oproti nej sú ďalšie a ďalšie asistentky iných divízií.

            Rozleteli sa dvere a dnu vpadol šéf. Sám najvyšší šéf tu už nebol rok a zrazu je tu ako na koni.

            „Vy nevďačný sukin syn!“ – reval až pľul na môj perzský koberec. Čakal som hocičo, ale až takúto spŕšku, to teda nie. „Vy odkundes. Vy, vy, vy kopa hnoja. Nasratého na kopu a premočeného najhoršími šťankami! Vy hňup!“ – tak týmto to zaklinoval. Pohodlne som sa oprel, že čo na mňa ešte vytiahne. Zatiaľ chodil hore dolu po mojom peržanovi, pľul, slintal horšie ako pes, hromžil, a aj klial, rozhadzoval rukami. Zvrtol sa, zastavil.

            „Prečo ste robili reklamy za mojím chrbtom? Odpovedzte prečo! Prečo ste šli za vydavateľom bez môjho vedomia?! Prečo robíte poza môj chrbát! Prečo?!“

            „Lebo sú to moje súkromné veci. Nerobím to cez firmu, ale cez moju osobu.“ – odpovedal som mu kľudne. Vedel som, že by z toho niečo chcel mať. Minimálne ako spoluautor. Ale to mu takú radosť nespravím! Usmieval som sa!

            „Ten smiech vás ešte prejde!“ – reval až sa mu oči červenali.

            „Nebojte sa, kým mňa prejde smiech, vás prv prejde zlosť!“ – odvrkol som mu. No a čo. Nemám čo stratiť. A nevyhodí ma. Šak mám najviac publikácií. Len tá vec vonku mi nedá pokoja. Stále musím na to myslieť. On to vie. Veď on sa ma čosi pýtal tam dolu. Čo sa ma to pýtal, do šľaka? Hm. Otáčal sa a už držal kľučku dverí, keď som sa ešte odhodlal:

            „Môžem vám položiť ešte otázočku?“ – pri tej vete zapenil. Zastal. „Prosím vás. Už týždne chodím okolo tej veci a stále som nezistil, čo to môže byť. Neviete náhodou, čo to je?“

            Zablysli sa mu očká. Šibalsky sa usmial a pustil kľučku. Bolo z neho krásne čítať, že nadobudol dojem postupu v mojich očiach, lebo vie niečo, čo ja nie.

            „Vy veľmi dobre viete, že táto informácia vás bude niečo stáť a predsa ste sa spýtal!“ – začal pomaličky.

            „No áno. A viete?“

            „Možno viem, možno nie. Strávil som desať rokov v tejto firme pozorovaním tej veci. Čakal som na každú novú otočku, na každý pohyb tej čudesnej veci. Vyčkával som. Meral čas. Počítal pravdepodobnú sekundu, kedy sa to znova dá do pohybu. Ale ono akoby to čekovalo moje myšlienky a pohlo sa len vtedy, keď som na to naozaj nemyslel, ale díval som sa na to. Bola to pre mňa nadpozemská bytosť. Zoslali ju k nám, aby sme začali premýšľať v takých hĺbkach, ktoré nám dopomôžu k získaniu takej sily podvedomia, aby sme vedeli hýbať vecami. A vtedy som napísal svoju najlepšiu knihu (jedinú, mimochodom strašný brak, pozn. autora). Pochopil som, že nám to bolo zoslané, aby sme pochopili...“ – a s tajomným pohľadom vykročil von z dverí. Buchli. Bol prievan. Nepochopil som tomu. Divné to bolo. Podľa mňa z toho zošalel vo svojom súkromnom živote. Firmu síce vedie v skvelom tempe a v správnom smere. Ale to okolo neho. Tá jeho aura! To sa nedá nepovšimnúť. Každého napadne, že nie je celkom pri zmysloch.

            Vstal som od stola. Podišiel k oknu. Stále to tam bolo. Stále sa to hýbalo. Ako osud. Ako môj osud. Ako to, že som tu. Ako to, že Zuza vojde dnu a ja budem zasa nesvoj. Ako to, ako ju chcem, ale sa bojím. Ako to, že by to nebol najlepší nápad. Vošla bez zaklopania. Mala také žiarivé oči. Oprela sa slastne o dvere a hrubým hlasom povedala:

            „Nenapínajme to už, šéfe.“

            A ja som nemohol. Nezmohol som sa na slovo. Ani na jediný pohyb. Podišla ku mne, objala ma a vtisla mi horúci bozk na pery. Prisala a pritisla ku mne tak tesno, až mi začalo byť horúco. Jej pery boli také zmyselné a vlhké. Jej náruživé bozky tak voňavé a sladké. Jej prsty v mojich vlasoch, jej bradavky tvrdé ako žula sa vrývali do mojej hrude. Zvalili sme sa na stôl. Nepustila sa ma. Objímala ma tak tuho. Tak vášnivo ma bozkávala. Stôl nás zahalil do nežného rúcha. Prehodil jej cez plecia hodvábnu látku a tá nás prikryla, aby sme boli nežne sami. Potom nás zahalil do horúcej tmavo-šedej prikrývky. Bolo teplo. Jeho horúce ruky nás zopäli a postupne sme sa prepadávali do nepreskúmaných tajomstiev podvedomia. Padali sme hlboko. Bolo tam mäkko. Prikrývky nás obopli. Všetko, čo bolo na stole náhle vstalo, aby sa neprepadlo spolu s nami. Postavilo sa na nohy a rozutekalo po celej kancelárii. Celá miestnosť utvorila priestor, aby naše pocity mohli voľne plynúť. Prišli všetci. Aj mrzutý šéf, ktorý už nebol mrzutý. Aj Andrea z kancelárie oproti, aj ten nado mnou, aj Lojzo, Števo, Charles, Jules, Woody, aj Emma, Soňa, Jacob. Aj Mario, Vito. Prišli všetci. A objímali sa. Boli šťastní. Tlieskali. Točili sme sa na chrbtovej plutve. A mne to došlo. Všetky vety začali mať význam. „Otvorená papuľa žraloka a z nej vytŕča slonia hlava, pričom chobotom ho škrabká na chrbtovej plutve...“ Články, reklamy, vášeň, Zuza, šéf... Všetko začalo mať zmysel. A ja som stál pred tým, čo som nevedel pomenovať. A usmieval som sa. Môj osud, je osud tej veci. Nevedel som ju pomenovať, ale našiel som jej zmysel. Stále mi zneli tie slová v hlave. A ja som sa usmieval. Bolo to krásne...