Konečne je tu, Nový rok, rok 2010, rok tigra, môj rok. Ani neviem prečo, mám skvelú náladu a na tvári taký ten prihlúply úsmev už od rána. Možno dúfam, že všetky jóbovky sa u mňa vystrielali v tom roku minulom, tá posledná prišla predvčerom. Po krátkom samovoľnom plači, hodinovom bicykli a následne saune, nastala úľava, lebo jediné, čo ma napadlo bolo „chvalabohu, že je to ešte v tomto roku, aspoň nebudú žiadne v tom budúcom“. Možno som len dospela do štádia, keď nemá zmysel všetko analyzovať a stačí si povedať mám dobrú náladu, mám sa dobre, som šťastná, pretože všetko spomenuté je len stav mysle. Neviem. Je to vlastne jedno. Mne je dobre.

Posledný deň v starom roku som strávila v Bratislave so svojou ratolesťou. Presne ako pred desiatimi rokmi. Jediný rozdiel bol v tom, že to šampanské som tento rok nepila sama a na nohách sa mi objavili krvavé otlaky spôsobené silvestrovským nákupom vykrajovacích formičiek, ktoré som ani nekúpila. Za to som absolvoval obnovené vychádzky okolo Dunaja, len som si zabudla uvedomiť, že vhodná obuv bez vhodných ponožiek, je úplne na prd. Túto skutočnosť som pocítila už na moste, po chvíľkovou zaváhaní vrátiť/nevrátiť, som sa rozhodla pokračovať a plánovanú dvojhodinovú prechádzku zmeniť na hodinovú. Nepamätám sa ani ako som došla domov, viem, že v istom úseku som zvažovala zavolanie taxíka a za tú hodinu mi preletel hlavou celý minulý rok.

Minulý rok. Minulý rok začal na tomto portáli. Minulý rok som posledný deň ráno trávila u veštkyne v Bánovciach nad Bebravou so Sharon a večer počula naživo Big Ben. Údajne ma čakal úžasný rok. Hmm. Úžasný rok...

Neviem, čo je úžasné na zaláskovanosti do osoby, ktorá o to nestojí. Možno len to uvedomenie, že to nebola zaláskovanosť, ale len obyčajné prianie, aby ma niekto zachránil. Áno chcela som byť zachránená, ja stará koza, ktorá vo svojej vlastnej naivite pripustila myšlienku, že sa to dá a pri tom úplne zabudla na elementárnu skutočnosť, že zachrániť sa človek môže len sám a jeho vlastné šťastie nezávisí od druhých. Alex. Muž, ktorý bol vyhodnotený ako vhodný záchranca a ktorého som zachraňovala vlastne ja. Alex, ktorému som bola dobrá, len keď si to on želal. Alex, ktorého som si zidealizovala a všetky jeho iracionálne prejavy obhajovala jeho chorobou.  Presne ten Alex, ktorý sa pekne smial a sám sa nikdy neozval... No proste Alex, ktorého som našťastie rozchádzala len pár týždňov, i keď potajme som sledovala filmy s hercami, ktorí mi ho pripomínali. Vďaka nemu som sa s rakovinou stretla prvýkrát...

Už viem, čo je na nej tak úžasné. Prežila som dve. Nie svoje vlastné. Tá tretia je na ceste vyliečenia. Prvá odišla Hana. Odišla potichu. Bolo to začiatkom roka. Z ničoho nič. Druhá bola Lenka. Tri mesiace bojovala na Antolskej. Napriek tomu, že neznášam nemocnici, bola som tam takmer každý deň, keď sa cítila dobre. Niekedy ma napadá, že tento pobyt by som doporučila každému, kto stále bezdôvodne frfle. Zažiť tú sterilitu s rúškou na tvári, v stiesnenej chodbe plnej vychudnutých ľudí a ich príbuzných, ktorí sa tvária statočne, ale po zatvorení nemocničných dverí púšťajú prvé slzy ako ventil na bicykli a stávajú sa prázdnym kolesom., úplne vyfľusnutým, ktorý sa snaží sám nadýchnuť  a občas to aj ide, ale na úplne nafúknutie, predsa len potrebuje pumpu. Tváriť sa, že je všetko OK, je predsa len náročné. Lebo v tom prostredí, nie je nič OK, možno len prívetivosť sestričiek a narýchlo pripomenutý zmysel pre humor alebo výstižnejšie sarkazmus, ktorý drží všetkých pokope. Je to zvláštne prostredie ukazujúce na našu vlastnú pominuteľnosť a malichernosť zároveň a hovoriace, že najhoršou formou rakoviny, je rakovina duše...

Čo bolo ďalej? Hmm, už viem. Nafukovať koleso som chodila na golf, stihla som tri hry a zbytok roka som už nehrala. Odpálila som si chrbát. Vlastne mám pocit, že minulý rok som si odpálila, všetky časti svojho tela. Chrbát bol len začiatok. Odráža v sebe pocit nedostatku opory a podpory. Presne tak som to celý čas cítila. Prepadla som pocitu, ja som tu pre všetkých a nikto pre mňa. V skutočnosti som tu bola pre všetkých a trpela som celoživotným syndrómom zachraňovania ostatných kríženým so sklonmi k sebaobetovaniu. Nie to nie je klišé ani nejaká sebaľútosť, to je nesprávny vzorec z detstva, ktorý nefunguje v dospelosti.  Od tohto je len kúsok k depresii, pre ktorú som nikdy nemala pochopenie.

Myslím, že len veľmi malé percento ľudí má pre ňu pochopenie, lebo depresia sama o sebe je nepochopiteľná, nemá žiadne logické základy, je to stav nemohúcnosti a vnútorného rozporu, ktorý môže zasiahnuť každého, absolútne každého. Aj racionálne uvažujúceho jedinca ako som ja, ktorý má pocit, že na každú otázku existujú racionálna odpoveď, a ktorý sa tento rok naučil, že to tak nie. Jednoducho nie je. Racionalita je skutočnosť, ktorú ovplyvním, ale sú veci, ktoré vo svojom živote nemám pod kontrolou a tú mám dve možnosti, bojovať s nimi, alebo ich jednoducho akceptovať ako fakt, ktorý má možno na niečo poukázať, z ktorého sa dá možno niečo naučiť, ktorý ma jednoducho môže odkloniť od zabehaných chodníčkov a pomôže objaviť niečo nové.  Prežila som ju bez tabletiek. Stačili pravidelné sedenia, v ktorých mám chuť pokračovať. Pravidelná očista duše je potrebná a niekedy na ňu kamarátky jednoducho nestačia. Celkom začínam chápať Američanov, ktorých súčasťou života je aj terapeut, rovnako ako zubár a preventívna prehliadka je ochranou pred kazom a nie len tým zubným, ale možno aj zhubným...

Vedľajším dôsledkom depky bolo vyhodenie zo školy. Áno vyhodili ma. Chýbal mi jeden kurz a mohli za mojim menom pribudnúť tri nové písmenka. Času na učenie bolo dosť, ale túžba ležať na posteli a tupo hľadieť do stropu, bola jednoducho väčšia. Dokonca som nebola schopná zaslať ani nejaký list, ktorým by som si odložila skúšku. Poslala som ho štyri mesiace po termíne a čakala na zmilovanie. Neprišlo. Normálne tento rok neprišlo. Najskôr som bola zúrivá, ale potom som pocítila úľavu. Viem, znie to divne. Vybrala som si školu sama, zaplatila som si ju sama, chcela som ju ako premostenie k ďalšiemu vzdelaniu a napriek môjmu zlyhaniu som pocítila úľavu. Po troch rokoch som si uvedomila, že som ju vlastne ani nechcela, že to bola len nejaká záplata, niečoho čo nebolo.

Napriek tomu vzdelanie považujem stále za dôležité, moja obľúbená fráza je „jediné, čo môžeš dať svojej ratolesti je dobrá výchova a vzdelanie“, ale bez štipky zdravého sedliackeho rozumu je úplne zbytočné a tri písmenka navyše nehrajú žiadnu podstatnú rolu, nakoľko životné skúsenosti hrajú oveľa väčšiu. A v konečnom dôsledku, byť príliš chytrá občas škodí, o tom by sa dalo tiež rozprávať...

Pracovne to tento rok nebolo nič moc. I keď sa dá na to pozrieť aj z iného uhla. Čistého času som pracovala asi dva mesiace a zarobila som asi štvornásobok ročného platu mojej matky. To nie je vôbec zlé a ak pridám k tomu skutočnosť, že som bohatšia o skúsenosť z ako malo sa dá vyžiť, môžem si gratulovať. To asi úplná vetva nebudem, aj keď občas som si tak pripadala. Je to veľmi zvláštny pocit patriť dlhé roky, vlastne celý svoj pracovný život do kategórie úspešných, pre niekoho veľmi úspešných a potom zrazu padnúť a div nie prosiť o prácu, ktorá sa vám v minulosti núkala sama a teraz pre väčšinu nie ste vhodný a najčastejšou odpoveďou je „overqualified“, ďalší dôkaz, že chytrosť sa dnes veľmi nenosí alebo len zámienka na elegantné odmietnutie, pretože sa každý trasie o svoju stoličku a pričom vôbec netuší, že vám je to už dávno jedno a jediné po čom túžite je kľud, pokoj a pravidelný príjem. Často krát to bolo smiešne, ale teraz nad tým len mávnem rukou a radím druhým, čo majú v takýchto prípadoch robiť. Paradoxne, v tom radení som dobrá...

Nechcem znieť pateticky. Nehodí sa to ku mne, ale minulý rok bol svojim spôsobom skvelý. Bol rokom poznania svojho vnútorného sveta. Bol rokom nových známostí. V zoznamovaní som fakt preborník. Asi za to môže môj klaunovský prístup usmiateho leča. Smútok som si liečila vo svojej maringotke na posteli alebo s počítačom na kolenách, vonku som bola dokonalým bavičom, ktorý rozdáva múdre rady na počkanie. Jedno sa však zmenilo. Začala som myslieť viac na seba ako na druhých. Trošku mi to trvalo, pochopiť, že len keď ja budem oukej, tak budem viac užitočná aj pre ostatných, trošku mi to trvalo nenechať sa energeticky vyciciavať a včas povedať nie, trošku mi to trvalo upratať si svoj vnútorný svet a netrúfam si povedať, či sa mi to podarilo.

V tejto chvíli len viem, že to bol dobrý rok, ktorý naplnil do bodky slová môjho priateľa „všetko na konci bude OK, ak to nie je OK, tak to nie je koniec“.

A bol to dobrý rok aj vďaka vám, ktorí ste vydržali čítať moje úlety a svojimi komentármi ste ma často inšpirovali. Ďakujem vám a prajem vám, aby tento rok bol horší ako ten budúci, ale lepší ako ten minulý... (link vedie na krásne priania od jedného veľmi fajn blogera)

Dalo by sa pokračovať ďalej, ale niečo si nechávam aj na tento rok, rok 2010, rok tigra, môj rok a odchádzam sa vytešovať z viedenskej filharmónie a potom von, dnes je krásne a verím, že tak bude celý rok...