Zavŕzgal sneh. Počula som pomalé, ľahkovážne kroky, temnú bytosť blížiacu sa k svojej obeti.

Vydýchla som. Môj teplý dych sa zrazil v malý biely obláčik.

,,Si ako socha padlej bohyne, stojaca uprostred bielej prázdnoty. Ako Neuth, odtrhnutá od svojej podstaty. Povedz, chýba ti domov?“

,,Nina,“ odvetila som chladným hlasom, splývajúcim s vánkom, a otočila som sa. Pokúsila som sa naňho pozrieť presne tým pevným a nebojácnym pohľadom, ktorý na mne tak obdivoval... a ktorý ho držal ďaleko za hradbami mojej mysle, v zajatí jeho vlastnej túžby zmocniť sa jej. ,,Nie som bohyňa noci, nie som zakliata princezná, nie som ani múza uväznená v ľudskom tele. Som žena, ktorá už nikdy viac nepodľahne tvojim hrám.“

Oblaky zakrývajúce okrúhly mesiac sa rozostúpili a strieborný svit dopadol na jeho tvár, akoby chcel odhaliť jeho najčernejšie myšlienky, tie najtemnejšie pocity a túžby. Tieň pod jeho očami sa prehĺbil a jeho pery sa roztiahli do mrazivého úškrnu.

,,Si výzva, drahá Nina,“ povedal svojim neľudským a zároveň neodolateľným hlasom. ,,Ja sa výziev nikdy nepúšťam. A už vôbec nie takých horkých, ako si ty.“

,,Nehraj sa s ohňom, ten nikdy neskrotíš.“

,,Tak nech ma zhltne plameň. Nebojím sa ničoho a nikoho. Ani horúcich pekiel, Nina. Nie, to oni sa boja mňa. Vyvrhli ma, odmietli moju skazenú dušu. Veď inak by som nebol tu.“

Moja tvrdá maska sa začala rozpadávať. Opäť raz sa pokúšal prevŕtať do môjho vnútra, aby tak odhalil moju zraniteľnosť, aby ma ovládol.

Tentoraz som mu to nemohla dovoliť. Nemohla som ho nechať vyhrať nado mnou.

,,Drahá Nina, nesnaž sa skrývať svoj strach. Vidím, že sa trasieš. No tak, otoč sa a bež! Utekaj! Uteč predo mnou! Tvoja myseľ chce byť silná, no tvoje telo hovorí niečo iné. Chce utiecť, ako keď si chce laň zachrániť život pred hladným vlkom. No tak, bež!“

Tuho som zavrela oči. Vzduch vtedy zaplnil jeho diabolský smiech.