2.8.2010

Je začiatok augusta a ja mám pocit že do 11.9. sa zbláznim.

Viem, nieje to príliš optimistický začiatok. Ale ja mám naozaj ten pocit. Robím všetko preto, aby som toľko nepremýšľala nad sebou a nad svojím životom. Ale nedá sa. Navyše som sa dostala ku Polnočnému denníku, v ktorom som sa našla. Najhoršie je, že už na začiatku som si povedala, že si napíšem vlastný denník a možno sa naozaj nezbláznim. No ako som prišla ku koncu knihy, kde je napísané..“musel som napísať tuto knihu, lebo by som sa zbláznil..Netušil som, že príde oboje...“ uvedomila som si že denník ani hudba mi asi nepomôžu. A možno mi nepomôže ani tak očakávaný 11. september. No skúsim to...

Nikdy som nepísala. Mala som chvíľu snahu uverejňovať články do školského časopisu, no potom som si uvedomila že ja nepatrím k tým „čudákom“ ktorý len osamote dumajú nad sebou a žijú pre školský humus ktorý aj tak nikto nečíta. Napísala som jeden priemerný článok ktorý uverejnili a potom som to vzdala. Dala som prednosť vysedávaniu po baroch, flirtu a kamarátkam. A to je celý môj problém.

Jedného dňa mi xxx položil otázku: „ čo vlastne chceš?“ -...neviem.. uvedomila som si. Mám všetko, skvelú rodinu, dokonalého priateľa, kamarátky, život... No stále sa cítim prázdno. Vlastne nie stále. Len mesiac...presne mesiac.. od 2.7.2010 kedy som šla na dovolenku. Myslela som si že dovolenka bude to najlepšie čo zažijem toto leto..aj bolo, ale návrat do reality bol oveľa ťažší než by sa mohlo zdať.Vlastne ten návrat do mojej starej reality ešte neprišiel... a myslím že už ani nepríde. Dovolenka mi viac vzdala, ako dala. Vzala mi súdnosť. Na dovolenku šlo, slušné fajn dievča, ktoré sem tam vystrčilo rožky. Tam sa zo mňa stala jedna z tých štetiek, ktorá zabudla na priateľa a myslela len na chlapov a sex... Je to zlé? Možno ani nie..ale už ma to nebaví. Vlastne baví, len čo povedia ostatný...Doma si povesť kurvy budovať nechcem, aj keď som na dobrej ceste. Nechápem prečo všetci tak odsudzujú ženy, ktoré len jednoducho majú radi sex, spontánny, vášnivý, s hocikým, kto dobre vyzerá... U chlapov je to normálne, no zo ženy sa stane akoby odpad. Neviem, možno mi je to aj jedno. Chcem si len užiť mladosť. Aj tak sa príchodom jesene sťahujem. Len sa bojím, že nieje také jednoduché zahodiť minulosť za hlavu... Najmä keď mi to budú všetci moji známy pripomínať už len svojou prítomnosťou...

Mám priateľa..už rok... mám dvoch milencov, a som zaľúbená. No nie do priateľa. Do milenca. Ani neviem prečo. Nie je na ňom čo milovať, no aj tak ma neuveriteľne priťahuje a nemyslím na nič iné len na neho. Bojujem s tým, no je to silnejšie než ja. Dúfala som, že tým, že si nájdem iných mužov, prestanem na neho myslieť...nepodarilo sa. On je iných od tých všetkých predošlých. Je úplne jednoduchý a priťahuje ma tým, že „nieje zo mňa až tak paf“ Som zvyknutá, že keď sa na niekoho pozriem, alebo s niekým prehodím reč a začnem flirtovať, leží mi hneď pri nohách a urobí pre mňa všetko...Ale on nie, prejavil záujem, ale to je všetko. Ja ho možno ani nechcem, chcem len aby mi akosi patril ako ostatní...Myslím, že potom by pre mňa stratil tú významnosť. A bol by len ďalší na mojom zozname zlomených sŕdc. Viem že by bolo najlepšie nechať ho tak, pre moje aj jeho dobro...ale NEDÁ SA!

Asi mám schyzu. Všetci mi to hovoria. Žijú vo mne dve bytosti ktoré sa hádajú. Vedú medzi sebou neustály boj. Raz víťazí jedna, raz druhá. Už nemôžem s nimi žiť. Jedna mi hovorí aby som robila to čo chcem, jedna to, čo by som mala, čo by bolo správnejšie. ….

Ani neviem kvôli čomu to uverejňujem. Asi len kvôli pocitu, že si to možno prečíta nejaký cvokár a napíše mi pár viet typu : „ si fakt jebnutá tak sa už uvedom a niečo s tým rob.“ ….Ja verím, že mi niekto prezradí, to niečo čo mám stým robiť. Už ma nebaví žiť stále v tých dilemách...AJ keď sa usmievam na svet, fajčím jednu od druhej prepíjam každú druhú noc v bare a užívam si pohľady ostatných žien..a aj mužov. Pre všetky ženy, nie len pre mňa sú dôležitejšie závistlivé pohľady žien ako obdivné pohľady mužov...no len to mi už nestačí. Asi sa fakt obesím. Alebo prepijem na smrť? Asi nič z toho. Lebo stále čakám na zázrak...