Mňa tu raz porazí, ale tak fest, že už nevstanem na nohy. Práca s ľuďmi je práca, ktorú nezaplatí nikto. Pracovať a usmievať sa a tváriť sa pri tom, že je všetko v najlepšom poriadku je niekedy nad ľudské sily. Vážne. Keď raz niekomu napíšem, poviem alebo dokonca vyplním platobný príkaz k úhrade a upozorním ho na všetky kolónky, čo on potvrdí svojím podpisom, že áno chápem a  zaplatí ďalšiu platbu znova zle, tak čo s takým človekom, ja už fakt neviem. Jeden môj povedzme mu, že klient, zaplatil raz zle, podpísal, že áno už dá pozor, samozrejme nasledovala pokuta, že sa zmýlil, čo má v zmluve dohodnuté, že za chyby sa platí, zaplatil druhýkrát samozrejme zle, tak ďalší podpis, ďalšia pokuta, a tretíkrát zaplatí zle už aj tú pokutu ?????....... Však sa z toho neviem spamätať od rána, on si snáď musí robiť srandu, toto už neurobí ani decko. Fakt nie. Šéfka na mňa kuká ako ja kukám do výpisu a kýva hlavou zľava do prava a vraví, veď mu napíšte, zase a zase.. a ja len píšem a vyzývam, a upozorňujem a vyhrážam sa a už pomaly aj na kolenách kľačím a prosím, a nič. Nepomáha.

       Chlapík spokojne príde, usmeje sa a povie, však keď som sa pomýlil, tak čo už so mnou. Nuž čo s takými ľuďmi čo sa mýlia s pravidelnosťou ranného vstávania? Neviem. Ach jaj, každý jeden  môže byť omylný, ale furt? A to isté si mýliť? Porazí ma z neho, a to ich tu mám asi tridsať takých...  Idem hľadať ďalších mojich obľúbencov, som zvedavá koľko ich zase pravidelnosť dodržiava. A preto si len vzdychám a nadávam zara, zara mala si sa lepšie učiť, bola by si kukala ako šéfka, na tú čo kuká do výpisov a kývala hlavou, že čo toto je za chyby....   J