Ako ľahko sa dajú naše ulice zameniť za ulice Amsterdamu, Berlína i Paríža. Parky za parky Londýna a bary za bary v inom meste. Ako sa dá strom pod mostom v Stras zameniť za park za dedinou. Opakujem si, aj u nás slnko pekne zapadá

Umyla si ruky na dvore, i mozole, bez ktorých by sa necítila dobre. Čítala som knihu. Píšeme históriu, denne, prichádzame, stretáme sa, odcházame.

Myslím, že pôjdem k Váhu.

Stretla som sestru. Bola s ním. Nemám to matke hovoriť, lebo vraj sa len rozprávajú. Ale vraj jej to aj tak poviem, lebo ja vždy všetko poviem.

Volala mi matka. Vravím, že segra je so spolužiačkami.

Myslím, že klamstvá sú dnes jediným liekom v živote ľudí okolo mňa. Nemám chuť byť sama, ale ani s nimi.

Ten pocit, že nám niečo uniká, že nežieme, ale že prežívame. Že život je krátky a dlhý zároveň. Ten pocit štiepenia, áno a nie, imulzy k pohybu a nedokončené ťahy. Ako to zastaviť?

Možno žijeme príliš veľa životov naraz. Možno by nám stačil jeden.

 Na svete je toľko krásy, že niekedy sa mi zdá, že ju vnímam všetku naraz, až je jej príliš, že sa moje srdce naplní na prasknutie, a vtedy skúšam spomaliť, a prestať sa snažiť zadržať ju

a vtedy mnou prechádza ako dážď, a ja necítim nič iné, iba vďačnosť za každý okamih môjho hlúpeho života /American Beauty/