Pýtam sa či to čo robím, robím správne, či to má zmysel a či svojím správaním neubližujem ľudom okolo seba, či som trochu tolerantná. Je klasika, že pre každého v danú chvíľu je jeho problém ten najväčší na svete. Nič by sa nestalo keby ľudia vniesli do svojich činov trochu empatie a občas aj rozumu. Niekedy ma to zaráža. V mojej práci je to na dennom poriadku a ja to začínam pripisovať tomu, že skúsenosťami sa naučím. Naučím sa nesprávať ako egoistický pokrytec, ktorý hľadí len prachy, obrat a zisk. Zaráža ma ľudská hlúposť, povýšenectvo a autorita. Kto je autorita. Kto a prečo by mal byť autoritou, keď ja to tak necítim. Prečo človek, ktorý ma vyššie vzdelanie, vyššie postavenie „v spoločnosti“ sa chová ako moja autorita. Som plná pocitov, ktoré postupne filtrujem, ale niekedy mám pocit, že vybuchnem. Svedkami a obeťami mojich výbuchov sa stávajú samozrejme tí najbližší a pritom neboli príčinou môjho výbuchu. Prepáčte. Je to divné obdobie. Cítim sa taká precitlivená a alergická občas aj na každú živú dušu. Chcem sa naučiť vziať si z veci to pozitívne, aj keď to ako celok tak nepôsobí. Naučil ma to jeden veľmi múdri človek, ktorého si strašne vážim. Aj z takej situácie, kde človek nevie či plakať alebo sa zložiť si dokáže odkrojiť to pozitívne. Povedal: „Keď mi odtrhne nohu, aj tak v pohode, mohlo aj obe alebo som tu už nemusel byť.“ A ja sa na neho kukám a rozmýšľam, že moje problémy sú asi banalita pre niekoho a banalitou nazývam problémy druhých ľudí. Ja mam väčšie, najväčšie na svete, nikto nie je v takom srabe ako ja. Ľutujte ma. A to práve teraz robím, stále sa ľutujem. Vzchop sa Nikola! Ako ďalší človek povedal: „Si také isté hovno ako všetci ostatní“.