Keď po WWII Američania systematicky likvidovali nemecké univerzity, stala sa obeťou aj nemecká škola teoretickej biológie, ktorá bola v tom čase svetovou špičkou. Jednou z "collateral damage" barbarskej likvidácie významného centra európskej (a svetovej) vzdelanosti bol švajčiarsky biológ Adolf Portmann (1897-1982). Z prostého dôvodu, že jeho dielo tvorilo súčasť nemeckej školy.

 Vo wikipedii je tomuto pozoruhodnému teoretickému biológovi venovaná takáto masívna zmienka. O jeho diele Neue Wege der Biologie ani muk. Práve v ňom zachytil obraz preferovaných vedeckotechnických prístupov v biológii ako áut uháňajúcich po diaľnici, presne zameraných na jediný cieľ, neschopných vnímať mnohorakosť aspektov živých bytostí. 

Vďaka silnej českej biologickej škole je heslo Adolf Portmann v českej verzii wikipedie o kúsok bohatšie.

Portmann zaviedol do biológie pojem sebaprezentácie (Selbstdarstellung) živých tvorov. A nielen to - on sebaprezentáciu živých bytostí (jedno, či nálevníkov, pávov alebo gibonov) označil za jednu zo základných funkcií organizmu, úplne rovnocennú rozmnožovaniu či látkovej výmene. Tento racionálny biológ a kritik teizmu Teilharda de Chardin nahliadal na živé organizmy ako na komplexné bytosti pracujúce na princípe sebavýstavby, ktoré majú vzor a cieľ samé v sebe.

Teraz, na začiatku 21. storočia, začína descartovská biológia objavovať fascinujúci svet myšlienok "filozofujúceho zoológa" Portmanna - začína pomaly integrovať do svojej sféry záujmu aj kvalitatívny výskum živého.

 "Teórie, o ktorých hovorím," napísal Portmann v eseji Nové obzory biológie, "znovu vracajú do hry predstavy o živom, ktoré boli vyrieknuté pred viac ako sto rokmi. Napomínajú nás, že grécke slovo psyché pôvodne vyjadrovalo oproti dnešnému poňatiu skôr celkový charakter živej štruktúry. "

Dlhá je cesta od dušo/telového dualizmu - farárskych špekulácií, čo dušu má a čo už dušu nemá - k antickému vnímaniu komplexity všetkého živého. K jej preciťovaniu. Práve diela vedcov ako Portmann vedú cez racionalitu k zušľachťovaniu emócií, ktoré chováme ku všetkému živému okolo seba. Od dážďovky v záhrade po členov domácnosti.

------------------------------------------------------------------------------------------

 Portmann sa zaoberal aj luxusnými štruktúrami u zvierat, napríklad gigantickými parohmi u jeleňov, či mandibulami u roháčov. Ja ako chudobná mačka síce žiadne luxusné štruktúry nemám, ale s potešením sem zaznamenám toto: 

"...práve dosiahnutie medzných možností a tvarov je to, o čo v evolúcii ide. Tieto formy dosiahli maxima svojho sebavyjadrenia, ich invencia sa vyčerpala a mohli nerušene "vyvanúť" vyhynutím. Obecne možno povedať, že osud živých bytostí, vrátane človeka, je šťastný vtedy, keď sa v maximálnej možnej miere uskutočnili všetky možnosti, ktoré sú im inherentné. U človeka je celá vec viac-menej všeobecne jasná a akceptovaná, u zvierat v tejto podobe nie.

Potom by víťazmi evolúcie neboli tí, kdo prežili a nejako pretrvali všetky predošlé mizérie, ale tí, čo zažili "bytie v plnosti" a dosiahli maximálneho sebauskutočnenia. Je pozoruhpdné, ako atmosféra posledných dvoch vojen s ich vitálnym ohrozením nechala povstať "prežitie", a to za každú cenu, ako hodnotu vôbec najvyššiu - dnes je väčšine ľudí nepochopiteľné uctievanie Jána Husa ešte hlboko v 20. storočí. Keby sa bol ako úspešný prežívateľ vyvliekol nejakou scholastickou kľučkou a vrátil sa z Kostnického koncilu v zdraví (a trebárs by sa niekde v skrytu venoval vlastnej reprodukcii), sotva by sa stal onou figúrou, ktorou je: cesta k maximálnemu sebauskutočneniu vedie buď cez prah smrti, alebo tesne okolo neho. Na tých, ktorí prežili, sa dá pozerať ako na tých, ktorých obdobný proces iba čaká a zatiaľ sa musia naďalej plahočiť dejinami z pokolenia na pokolenie."

(Stanislav Komárek o myšlienkach biológov Portmanna, Koestlera, von Wattenwylla a Hingstona a paleontológov Copeho a Osborna) 

Toto je moja obľúbená mačacia rozprávka:

"Kedysi dávno žila v Číne princezná Wu. Bola krásna a bohatá. Mala veľký zámok s množstvom služobníctva, veľkú záhradu a množstvo šperkov. Bola to ale mocná a zlá čarodejnica. Jej moc, sila a život boli zakliate v šnúre prevzácnych perál, od ktorých sa nikdy neodlúčila. (...) Hrôzou sa prebudila a v polospánku siahla do šperkovnice pre svoju kúzelnú šnúru. Tá sa ale zachytila o iný šperk a ako ňou princezná šklbla, pretrhla sa a perly sa rozleteli na všetky strany. Vtom zmizol zámok aj záhrada, služobníctvo sa premenilo na divú zver a rozutekalo sa do lesov a z krásnej princeznej zostala len hŕbka popola. Zo všetkých krás zostali len šperky, ktoré však ožili a rozbehli sa po zemi."   

Aj ja som taký živý šperk. Možno aj priamo perla z náhrdelníka princeznej Wu, ktoré boli čierne.

(Rozprávka pochádza z knihy Karel Kleisner (ed.): Biologie ve službách zjevu - K teoreticko-biologickým myšlenkám Adolfa Portmanna, vyd. Pavel Mervart, 2008. Citát pochádza z autorskej časti Karla Kleisnera, z kapitoly nazvanej Neadresné skulptúry alebo živý poklad princeznej Wu - a pôvodne pochádza z knihy Jaroslava Mareša a Vlastimila Lapáčka Najkrajšie chrobáky trópov. Vlastimil Lapáček viedol začiatkom 90. rokov prírodovedecký časopis Živa, založený Jánom Evangelistom Purkyně v roku 1853 a v súčasnosti je knižným redaktorom vydavateľstva Academia.)

S pozdravom,

kocúr Šunkes,

bystrý žiak školy milétskej