Povedali nám, že končí to druhé leto, to babie. Krajšie, ako to prvé, to sumerov. Nepršalo  od 8.augusta. Ak ešte zajtra nezaprší, tak 60 dní pánbožko lúčne kvety a lesné stromy nepolieval. Je to horšie oveľa  viac,  ako pri obávanej Medardovej kvapke. Upršaný október človek bral akosi automaticky. Sandáliky a rukávkrátke blúzočky v tomto období nechávajú veriť, že to tak bude do nového roku.  Snívajte so mnou.                                                                                             Ale október nám od mala vštepovali,  aj ako mesiac úcty k starším. Vážim si ich. Ich múdrosť. Ich túžbu žiť a nepodávať sa príznakom staroby. Trasľavé ruky, keď s nehou v očiach hladia vlásky svojich pra/vnúčeniec. Keď z vreciek vyťahujú, pre ne, odložený cukrík. Keď v sobotu pribehnú k nim tie ratolesti na jablčník, ktorý vedia najlepšie napiecť. No už si aj ja zaslúžim úctu. Na vlasoch mám síce momentálne granátové jablko, pretým tam bol eben.  Jednak, aby som vyzerala šik, ale i aby neukázal objavujúcu sa striebornú nitôčku, na mojej hlávke. Lenže nie vždy staroba a múdrosť idú ruka v ruke. Veď čo by si, podaktoré,  s belobou vlasy posypané, s opierkou  kráčajúce,  neverili, že sú rýchlejšie a šikovnejšie a silnejšie, ako trebárs vlak? No ako by ste ich chápali? Vynadať si zaslúžia! Ako malým deťom po ritke naklásť! Za vlasy vyšticovať! Ich deťom nažalovať, aké hlúpe sú ich babky! No posúďte sami: