Asi som sa zmenila...neviem čím to je...ale zmenila som názory...na niektorých ľudí, na svet, na život....už nie je všetko také farebné ako predtým, ale ešte to nie je ani čiernobiele....Mám to rada, mám rada to, že mám problémy a že smútim...to znamená, že ešte cítim...som rada, že viem písať tak ako píšem..lebo keby som písala inak, už by som to nebola ja. Aj teraz..len jednoducho nemám čo robiť...a vidno to...a tak len píšem čo ma napadá...skoro ako surrealizmus :D...ten mám rada...ale najradšej mám Kafku...ten je naj. Zmenilo sa veľa vecí...Jano prišiel a hneď v zápätí odišiel...niektoré vzťahy ochladli, iné nabrali na obrátkach, vytvorili sa nové, ktoré sa zdajú lepšie ako tie najlepšie predtým. Veľké udalosti...vstup do Schengenu a Vianoce...nechcem písať ani o jednom...obe na mňa pôsobia negatívne...dokonca aj Vianoce...niekto by sa možno zhrozil ako mi niečo také môže napadnúť. Niekedy mám pocit, že to už treba vzdať...život je pekný, ale práve teraz je to to najotrasnejšie čo existuje....a zároveň si uvedomujem, že teraz sa mám asi najlepšie za posledné obdobie....sama neviem čo chcem. Chcela by som zmeniť kopec vecí. Ale presne takých, ktoré ovplyvniť nedokážem. A ten kto s tým môže niečo urobiť nemá záujem...nemá záujem pohnúť prstom, nemá záujem o lepší zajtrajšok alebo proste nemá záujem o mňa a moje myšlienky. Už som si zvykla...už ma to nerozčuľuje....asi mám otupené zmysly :D V podstate prichádzam na to, že mám aj celkom rada život. Nie je to vždy úplne jednoznačné, ale....náznaky tu sú. A chcem napraviť svoje chyby. Viem, to že Jano odišiel je moja vina....ranila som jeho city....no city, o ktorých som nikdy nevedela a ani teraz neviem či tu naozaj boli. Len to tak cítim a počujem od iných ľudí. No od neho som to nikdy nepočula a asi ani nebudem. No práve preto som tomu nedokázala predísť. Človek vždy najviac ublíži tomu koho má najviac rád. A vždy sa majú najviac radi práve tí dvaja, ktorí sa boja povedať čo cítia. A keď potom jeden naberie odvahu a vysvitne, že má rád o niečo menej tak sa to všetko pokazí. Najhoršie je, že človek si vždy potom kladie otázku, čo keby? Ach, musím sa naučiť ju neklásť sama sebe...lebo sa zbláznim....ak som sa ešte nezbláznila...ale dúfam, že nie. Ľúbim beznádej...lebo keď mám pocit beznádeje vždy nakoniec príde to svetlo, ktoré ma vytiahne z kaše. Milujem smútok...lebo po smútku vždy príde radosť. A zbožňujem rozchody a odlúčenia...bez nich by sme si nikdy neuvedomili, ako nám na iných záleží. Ale práve keď si to uvedomíme je už neskoro...a vždy oľutuje ten, čo sa rozišiel, čo odišiel, čo opustil. A toto celé je odveci...ale musela som to napísať...aby som zistila, kto vlastne som....