Monike bolo za Zuzanou smutno. Na druhej strane ju tešilo,že Zuzana je už mimo ohrozenia stratou svojho bábätka. Zuzana bola milé žieňa. Bolo to ich druhé dieťatko a o to bola Zuzana nepokojnejšia. Jej rodinka jej strašne chýbala aj keď často chodievali za ňou. Skrátka a dobre, budú jej chýbať.

Sanitačná sestra,ktorá prezliekala bielizeň na vedľajšej posteli si všimla Monikine rozpoloženie.
- "Nebuďte smutná. Ešte dnes vám tu dajú spoločnosť. Nebojte sa." - usmiala sa na ňu.
- "Ale veď o to neide. Skôr mi bude smutno za Zuzanou. Ale..som rada,že už je v poriadku. A..môžme si telefonovať. A písať maily." - Monika s úsmevom potľapkala notebook,ktorý jej tam nechal Marek pre skrátenie chvíle.
- "Presne tak.." - prikývla sestrička a ich rozhovor ďalej pokračoval úplne bežnými témami až kým sestrička neskončila svoju robotu. Potom odišla z izby a Monika osamela. Otvorila si notebook a nalogovala sa do virtuálneho sveta informácii a osudov, z ktorého ju vytrhli až otvárajúce sa dvere.

Monika dvihla hlavu od monitora a pozrela sa na prichádzajúcich. Ošetrovateľ priviezol na lehátku mladú ženu. Do tváre jej nevidela a nechcela ani tak okato čumieť.
- "Dobrý deň. Vezieme vám kamarátku,už keď sme vám jednu vzali." - usmieval sa spolu so sestričkou,čo držala infúziu v ruke.
- "Som vám vďačná.. Dvom ide čas rýchlejšie.." - usmievala sa aj Monika. - "Aj keď..nemám sa kam ponáhľať." - domyslela si pre seba.
- "Nebojte sa. Aj vy raz odtiaľto odídete." - povedala sestrička a už sa venovala novej pacientke. Spolu s ošetrovateľom ju uložili do postele a umiestnili infúziu do stojana. Sestrička ešte skontrolovala dávkovanie a s pozdravom opustila izbu.

Nová pacientka spala a tak sa Monika opäť pohrúžila do čítania všetkého,čo web ponúkal. Po čase pocítila potrebu močiť. pomaličky odložila notebook a vstala z postele. Keď prechádzala okolo postele spoluležiacej pacientky, prizrela sa jej. Tá ešte spala a tak nepočula Monikin prekvapený výkrik.
- "Ivana?..." - Monikino prekvapenie nemalo konca. Rukami si zakryla otvorené ústa, oči rozšírené od hrôzy,čo videla. Ivana bola celá opuchnutá a hrala všetkými farbami. Monike sa do rozšírených očí nahrnuli slzy. Nevedela,čo by mala urobiť a tak tam len stála a zírala. Takto ju našiel Marek.

- "Ahoj pacientka.." - s veselým pozdravom vstúpil do izby. Monika sa na neho zhrozene pozrela a Marek nechápal. Nechápal to,čo čítal v jej očiach. Naznačila mu pohľadom dôvod svojej hrôzy. Sledoval ho a hneď  pochopil.

V nemocničnej  izbe boli už prekvapení a zhrození dvaja..