Útek z balkóna na slobodu

Bolo asi pol druhej ráno, kedy je aj horúce počasie k svojim odporcom zhovievavé. Cez deň bolo až tridsať stupňov, no teraz povieval mierny vánok, z ktorého bolo cítiť jar. Jar vonia vo dne i v noci rovnako. Je to rovnaká omamná vôňa kvitnúcich kvetov a vlhkej zeminy. Vo dne jej slnečné lúče dodávajú na láskavosti, detský krik na hravosti a bezstarostnosti a v noci sa mení na ostrú a sviežu. Vždy je rovnako príjemná a povznášajúca, nikdy sa neunaví, je zadarmo a je všade navôkol, stačí len otvoriť okno. A stratí sa zásadne v tom najlepšom, aby sme sa jej nepresýtili a tešili sa na ňu znova o rok.

Prenikala aj na otvorený priestor balkóna, kde na lavičke posedával útly chlapec. Mal na sebe obnosenú teplákovú súpravu a na nohách teplé zimné papuče. Sedel takmer meravo, ľavá ruka zovretá v päsť mu podopierala hlavu, pravú nohu mal preloženú cez ľavú a jeho pohľad sa sústreďoval na neurčitý bod pod stolom. Nehybnosť obrazu narúšali len dlhšie vlasy, s ktorými sa pohrával vánok. Zo zadumania ho prebúdzali kužele svetla, ktoré vrhali reflektory okoloidúcich áut. Sedel tam už viac ako pol hodiny a cítil sa šťastný. Uvedomil si, že pocit nešťastia v ňom vyvolávajú ostatní. Udalosti, nad ktorými by sám len mávol rukou, sa v hodnotení jeho známych stávali dôvodom na smútok. Na máločom mu skutočne záležalo a podľa mnohých aj to bol dôvod na znepokojenie. Sám to tak cítil, no nedokázal sa zbaviť vlastnej ľahostajnosti.

Teraz, v tejto rannej chvíli ticha a anonymity mu bolo dobre. Pri pohľade na hviezdnu oblohu mal pocit zanedbateľnosti. V porovnaní s ňou bol len malinkým bodom, ktorého malinký osud a život zaujíma len jeho malinké vnútro a pár ďalších rovnako zanedbateľných bodíkov. Pohľad hore často zvádza človeka na pohľad zhora. Chvíľami zabúdal, že život sa nežije medzi oblakmi, ale medzi ľuďmi a s nimi. A z niektorých z nich sa stanú body, okolo ktorých sa točí celý náš súkromný vesmír, predstavujú rovnaké nekonečno, neustále sa rozpínajúci a nepredvídateľný priestor, len umiestnený trocha nižšie, takže naň dovidí len obmedzený počet pozorovateľov.

Ulice navôkol boli prázdne, nočné lampy vrhali pravidelné tiene, ktoré nekrivili kroky chodcov. Chodcov nebolo. Ohlušujúce ticho noci pretínali len náhodné zvuky, výkrik v diaľke, šuchot krabice, z ktorej vyskočila mačka. Noc patrila jemu. Mohol sa usmievať alebo mračiť bez toho, aby sa niekto snažil čítať v jeho mysli. Nemusel dbať o svoje oblečenie, neoholené strnisko, neučesané vlasy. Vlastne nebolo o čo dbať. On si nedostatky svojho zovňajšku neuvedomoval a nebolo pohľadu, ktorý by mu ich pripomínal. Cítil sa slobodne. Sloboda sídliska o pol druhej ráno, sloboda izolácie.

Rozplakal sa. Doteraz na seba hľadel z diaľky, očami niekoho iného, očami nestranného pozorovateľa. Pocit slobody sa rozplynul. Zistenie, že väzniteľom je on sám v ňom vyvolávalo beznádej. Zároveň mu však bolo oslobodením a dávalo mu vnútornú silu, ponúkalo riešenie.

Vrátil sa dovnútra, zatvoril balkónové dvere, prešiel do svojej izby, vyzliekol sa a ľahol si do postele. Ešte pred tým nastavil budík na ôsmu ráno. Musel ísť do školy. A pôjde sám. Bez nestranného radcu, ktorý by určoval jeho kroky. Sloboda potknúť sa a spadnúť. Tešil sa na ňu.