Takže dovolenka. Pár týždňov voľna pred nami. Spoločných, rodinných a vytúžených. Slovensko moje rodné volalo ako o dušu. Ja som sa v duši modlila pred dlhom cestou krížom cez Európu. Odchod domov bol dohodnutý a rodinne odhlasovaný na piatu hodinu rannú. Odhlasovaný a dohodnutý  síce bol, ale môj manžel zásadne nemôže  "normálne" spať pred cestou domov. Takže , taktný, nežnou manželovou rukou hladiacou moju hlavu na vankúši,... budíček o  druhej ráno!!    "Nemôžem spať" zahlásil..."Ale ja áno"...znela zaspatá odpoveď.   "Ale Ty nešoféruješ, ale ja áno!!!" Padla bodka za mojím rozosnívaným snom.    Dobre, dobre, dobre.

Vyrazili sme. Namiesto o piatej ráno, sedeli sme svorne v aute už o pol tretej ráno. Pre mňa hlboká noc. Ale za jazdy oka nezažmúrim...kvôli podpore šoféra! Hneď prvé kilometre od Bruselu do mňa húdol syn. "Mamííí, nechce sa Ti spať??"  Odolávala som  odpovedi dva kilometre.( Dva nie dve...)  "Prečo??" Ale jeho odpoveď sme vedeli všetci v aute. Pred mesiacom dovŕšil svojich dvanásť rokov.  Boj o spolujazdcové miesto začal.       "NIE!!" znelo z mojej strany, ešte stále zo spolujazdcovej. Znelo veľmi ospalo a bolo zakončené mojím neplánovaním zívnutím. Dokelu, nepodarilo sa. Iba hodinu po odchodu z domu som bolo odposlaná dozadu k dcére. Tá v snahe dospať sľubený spánok, poskladala svoje dlhé nohy do tvaru Z a spala. Synátor s úsmevom víťaza zaujal miesto navigátora. Manžel pozrel na mňa cez spätné zrkadlo a žmurkol.    

"Ale neopováž sa zaspať a  dávaj pozor na ocka"...  stihla som hlesnúť medzi dvoma zívnutiami. Viac si nepamätám. Spalo sa mi dobre. Vzadu, kde nerada v aute sedávam. Prebudilo ma manželové "komentovanie"  jazdy po nemeckej diaľnici. Hlasno som zamľaskala, vtiahla slinu z otvorených úst do seba a pozrela von oknom. Boli sme v totál zápche. Dopravnej. Vo vedľajšom pruhu som zbadala dodávku, ktorú šoféroval unavený chalan a spolujazdkyňa mala neprirodzene vykrútenú hlavu s otvorenými ústami.  Nohy na palubovke a tečúca slina z úst. Bohovský pohľad. V sekunde som si predstavila  sama seba pred piatimi minútami. Ešte teraz ma bolel krk a krvavé oči v zrkadle hovorili za všetko. "Kde sme??" skúsila som hlasivky. "Pred Norimberkom" ozval sa unavený hlas zpoza volantu. "Zastaneme?"...Zastavili sme, každý potreboval "vypustiť" , ale aj doplniť tekutiny. Takticky som zrušila synátorove navigovanie a usalašila sa na mojom prednom spolujazdcovom mieste. Už som si pospala, ja už fakt nezaspím...sľúbila som sebe, ale aj manželovi. Ten len čudne zdvihol kútiky úst a pokýval hlavou. Otočil sa a aby oklamal spánok, ktorý sa  mu lepil na viečka, pobehal po parkovisku ako zle trafený zajac. Zo strany na stanu. Sľub som nesplnila. Stihla som si dať ešte jedného , fakt neplánovaného, šlofíka...

Cesta ubiehala podľa nálady, keď bola energia, nič nám nevadilo. Ani tie húfy valiacich sa Holanďanov s prívesmi. Boli ich plné diaľnice. Však čo? Aj oni majú dovolenku...Ale po 1000-com kilometri mi už ležali poriadne v žalúdku. A aj na jazyku. Moje (podľa dcéry) priblblé poznámky na  holandské sťahovanie národa, prestali baviť všetkých v aute. Takto nedôjdeme ani do troch dní...Samé zúžené cesty, kde len-lenže prešli holandskí "sťahováci" so svojími pojazdnými príbytkami, kde stačil jeden rumunský kamión a mohli sme si urobiť v aute piknik!! Stáli sme na každom kroku. Jazdou sa to naozaj nedalo nazvať. Slnko nám svietilo do očí, ani okuliare nepomohli. Klíma fungovala na plné pecky, skoro už zavíjala od snahy spríjemniť nám nekonečnú cestu. V Rakúsku nám už nič nemohlo spríjemniť cestu. Cestovali sme dvanásť hodín. Čím viac sa slnko škerilo do nášho auta, tým viac sa strácala dobrá nálada pred vytúženou dovolenkou. Von tridsať nad nulou, v aute mínus v nálade. Dcére už nepomáhal ani spánok, sipela ako napaprčený štrkáč. Synátor sa stihol už trikrát prehodiť na druhú bok a sladko spal. Slina mu netiekla, aj keď je po mamičke. V spaní. Manžel vyzeral ako po dobre premrštenej dávke marišky a vrásky na čele mali hĺbku dobrej ornej brázdy. Ale sláva, boli sme už niekde v Rakúsku. Prívesné a závesné domčeky s holandskými značkami sa vytratili . Ostali iba takí "holanďania" ako sme my "belgičania". Vôňa domova sa blížila.

So západom slnka sme boli opäť doma. Za hranicami Slovenska. Rýchlo som nahodila mobil na slovenkú verziu  a vytočila číslo môjho synovca. Trávil víkend s frajerkou na našej chalúpke. "Ahoj synovče! Okamžite zháňal slovenské pivo, za pár hodín sme tam. A nezabudni na slivovicu!!"...ešte aj do telefónu som sa škerila ako blbá. Moja radosť, že sme došli šťastne "domov"...bola zjavne viditeľná. Len synovec ju nevidel. Takže ju úplne podcenil. Cestu  sme stopli ešte raz. Na dobrú slovenskú večeru na salaši pod Donovalmi. Vyhrávali nám cigáni, lenže sme sa navzájom nepočuli. Ani s čašníkom.  Manžel taktne a s krvaými očami, hlbokými vráskami na čele a dosť zdvihnutým hlasom požiadal čašníka, aby hudbu poslal vyvetrať sa na terasu. Tam sedelo dosť muzikuchtivých hostí. My sme chceli iba jesť.  A pravé slovenské jedlo.

Najedení, dotankovaní sme nasadli do auta a tešili sa na dobré slovenské pivečko na chalupe. Veď synovec vie, čo sa patrí. Je to naša krv...povedala som na obranu, či Milan naozaj vie, čo sa patrí pri návrate rodiny za cudziny domov. Hlboko, hlbšie ako boli manželové vrásky na čele som sa mýlila. Do môjho znaveného rozumu  to došlo, keď sme zastali pred zatvorenou bránou chalupy a zvnútra  sa odrážal iba záblesk zapnutého televízora. Otvorila som bránu sama. Do chalupy vošla s očakávaním prekvapenia...