Odhrnúť perinu rázne,

zastaviť rozumu kázeň.

Uložím sa do mäkkej truhly

a zabalím sa, ako mŕtvy.

Jeden, dva, tri, opäť dva,

rátam pokým príde tma,

kým konček prsta môjho,

Dotkne sa lampy vypínača.

Zahubil som všetko svetlo v miestnosti,

Na um prišli myšlienky a iné nechutnosti.

Izba ľahla tichom, temnom, divným cudzím svetom,

to že žijem, overujem,

dychom, vonkajším vetrom a hlasným tepom.

Ležím v chladnej posteli, a cítim sa hrozne,

či mám oči zavreté, či otvorené, nevidím v tom rozdiel.

Tma je ako vo vreci, iba svetlo jest moja nádej,

zahubil som svetlo v izbe a teraz, čo bude ďalej?

Hľadím na bod myslený, niekde hore na strope,

čakám kým tma nevybledne, nech rozum už je pokope.

V tme sa myšlienky hlukom umlčané, zo všetkých strán valia

a v tomto tmavom tichu ma pomaličky kántria.

Je to zvláštne.

Nie tmy sa v temnote ozaj bojím,

ani svetlo mi až tak nechýba.

To len vyhnúť sa myšlienkam svojim

Nedarí sa v noci ako počas dňa.

Temnota noci a tmy, odhalí,

dlhodobý bôľ, môj túlavý

a strach taktiež stupňuje,

Spomínaná tma, nie deň.

Opäť ležím v posteli, skúmam nemé miesto,

hľadím pred seba, cítim sa dosť prázdno.

A noc je iba na začiatku, v hlave démonom sa darí.

Takáto hrozivá sa mi tma v noci, o samote javí...