Vlasy rozviate vo vetre. Rád sa nakláňaš z okna. Miluješ prievan. Aspoň sa tak zdá. Dnes. Mne. Pokyvuješ hlavou. Spokojne ťukáš do notebooku, hľadáš riešenia. A ja rozmýšľam. Je toho toľko, čo neviem. Je to zvláštne, stále objavujeme a stále nás to udivuje. Človek, tvor skúmavý, objaviteľ, vraj je to jeho stála vlastnosť. Nie, to nie je štylistická chyba. Je to stálosť, o ktorú sa pokúšame a ktorej uhýbame. Akási nevyhnutnosť.   
    Malé deti kladú množstvo otázok. Mnohé zostanú nezodpovedané navždy a vracajú sa späť, až keď vychádzajú z úst ich potomkov. Prečo je tomu tak? Možno sú otázky dôležitejšie ako odpovede. Akási železná zákonitosť ich vracia späť. Zákonitosť, ktorá zhrdzavie vždy, keď zabudneme hľadať odpovede. Lebo to by nám zrejme umožnilo: "Dať svet do koľají, kde nikdy nebol."
    Bubienok mi príjemne rozochvieva akási melódia. Rozmýšľam, prečo si zabúdam odpovedať na otázky, ktoré sa znenazdajky vynárajú.Často ich niečím umlčím a nazdávam sa, že neúmyselne. Pospevuješ si. No ty nie si na vine, ty neodvádzaš moju pozornosť. Ani blahodarná schopnosť zabúdať. Možno i slnko zabúda, keď zapadá, na všetko, čo dnes videlo, aby zajtra mohlo v zlatistom opare znova spomínať.
    Otázka. Akási vzpruha. Popud k činnosti. Jemné pošteklenie. Zmena intonácie. Strata monotónnosti, stereotypu a nudy. Čo hľadám?  Čo nenachádzam? Visím medzi otáznikmi. Hojdám sa na nitkách pravdy. No šplhať sa nevládzem. Vyhováram sa, vraj som krehká. I ty mi to stále vravíš. Niekedy si pripadám ako stebielko vo vetre. Možno preto máš rád prievan. Rád ma vidíš rozviatu. Vietor ruší štylizované polohy hlasu, účesu, mimiky. Je ostrý ako otázniky. Je mu vlastná naliehavosť otázok i nástojčivosť pravdy. Pripadám si ako Sokratov protivník - bezmocný. Musím si priznať - neviem. Vyhrala som? Našla som pravdu? Seba? Zmenila som zmätenosť?
    "Poďme spolu lietať. Pozri, ja už letím," spievaš si. Brzdy zapišťali, to ma opäť vrátilo do reality, aspoň sa tak nazdávam. Vtáčik si sadol na strechu nášho vozňa a trilkuje. Vpletá štebot do mojich myšlienok a robí z nich sieť. Nepriestrelnú, pomotanú,... Vánok ťa hladí, rozochvieva ti chĺpky na obočí. Sedíš vo svojej obvyklej póze, hľadíš do diaľav s perou opovržlivo, odhodlane zdvihnutou. Vtedy chcem byť tvojou myšlienkou, byť v útrobách tvojich tajomstiev.
    Ty a ja. Všetko plynie, trochu sa modifikuje, no ostáva. I náš vzťah i my. Otváram zreničky, naširoko, nechcem byť iná. Chcem sa na svet zoširoka dívať, vidieť detaily, plynúť, povievať. Je to zvláštne, opäť si to hovorím, keď nedbajúc na rezanie v očiach hľadíš z okna vlaku. Utláčam myšlienku, otázku, bojím sa ju pomyslieť, no ona je tam. Ty stojíš, pozoruješ krajinu a ja sa bojím priznať si...
    Nechcem sa zmeniť. Túžim ostať dievčaťom, mať v ruke sedmikrásku, držať sa ťa za ruku a snívať... Čosi sa vo mne prebúdza. No nie je to nový život. Iba myšlienka. Nástojčivá, neodbytná a nevyhnutná. Je podvedomá a duní, búši, prekrikuje ostatné. Má piskľavý hlas, no neznie mi nepríjemne. Je ako šumenie mora, vyvoláva úsmev na perách, šteklenie v srdci, žmurkanie rias, pokojný vánok,... Nepriznávam si ju. Mám strach. Cinká čosi o zodpovednosti, o budúcnosti a kolísaní...
    Stále som dievčaťom s lupienkami sedmikrásky. Nemusím sa pýtať: ľúbi ma - neľúbi. Ja to viem. Neviem však niečo iné a možno ani nikdy vedieť nebudem. Ty to vieš? Čítaš mi myšlienky? Hľadíš na mňa, pozoruješ moje grimasy signalizujúce spokojnosť pri jednej myšlienočke. No vzápätí po nej prichádza obava. Ty veríš, že to zvládneme. Ja viem, že neskôr. Možno tá nástojčivosť nie je vlastná pravde, ale životu. A klamal on niekedy? To iba my sa ho snažíme obchádzať.
    Sedíš. Vietor nefúka, no my vieme. Raz to rozfúkame a necháme našu myšlienku rásť. Len kto jej kúpi plienky?