Na kraji ihriska pri lavičke neisto sedelo nenápadné, malé dievčatko. Dlhé, kučeravé vlásky mu nezbedne poletovali okolo bledej tváričky. Ich farba žiarila nádhernou medenou farbou. Do jasnozeleného sitka nešikovne vkladalo biele kamienky a neskôr sa ich pokúšalo znova vysypať. Nedarilo sa jej to vždy. Nad svojími neúspešnými pokusmi trošku pokrčilo malý noštek, pokrytý rozkošnými pehami. Občas sa aj nahnevalo, ba kútiky úst sa mu niekedy brali až do plaču. Na lavičke vedľa neho sedel očividne jej otecko, ktorý ho láskavo nabádal k opakovaniu nezdarených pokusov. Vľúdne ho pohladkal po jemných vláskoch, pokojne usmerňoval. Vyčaril úsmev na svojej tvári akoby na povzbudenie. Hru opakovalo potom s veľkým záujmom – nevzdávalo sa. Po čase ju zmenili. Vo vrelom otcovom objatí sa presunuli na malý drevený kolotoč. Hodvábnymi, ružovými rúčkami sa dieťa silno pridŕžalo. Okolitému detskému svetu rozdávalo vrúcne, šťastné úsmevy. Jeho nadšené výkriky pretínali slnečné, ale už čerstvé jesenné ovzdušie.

Chvíľu som túto zvláštnu dvojicu nezaujate pozorovala. Muž držal v rukách fotoaparát. Z času na čas fotil. Mnohé zo záberov patrili samozrejme jeho malej princezničke. Zrakom vyhľadával aj iné zaujímavosti. Spozorovala som dokonca ako jeho objektív vyhľadal nádherne sfarbeného motýlika, ktorý sadol na kamenný múrik, lemujúci rozsiahle pieskovisko. No z malej ani na okamih nespúšťal zrak. Dievčatko sa zrazu v takmer nepostrehnuteľnom okamihu zvalilo na zem. Vystrašené modré očká hľadali svojho ocinka. Ani len nemuklo. Hneď k nej pohotovo priskočil. Vzal na ruky a láskyplne sa jej začal prihovárať. Dieťa len tíško zaplakalo, aj keď sa určite silno udrelo. Držalo sa naozaj hrdinsky - mocne zovrelo muža okolo krku. Očividne mu pri dotyku nevadilo ani približne dvojdňové strnisko na jeho neoholenej tvári. Čakala som, že po chvíľke otec – záchranca vezme svoje drobné dievčatko a odíde domov. Nestalo sa tak. Bola to zdatná dvojica, ktorú len tak niečo neodradí. V daný deň však bolo určite najväčším hrdinom zo všetkých hrajúcich sa detí na novom ihrisku.

Po páde rúčku nasmerovalo smerom k hojdačke. Zatúžilo po nej. Chcelo sa trošku pohojdať, zabudnúť na svoju prežitú bolesť. Tá ale bola obsadená takmer nonstop. Muž začal dievčatku niečo horlivo vysvetľovať. Neporozumelo. Stále hľadelo na vytúženú hojdačku. Vzápätí k nim pribehol malý šarvanec, ktorého poslala jeho mamička. S odkazom, aby sa išli pohojdať, im na nej držala miesto. Zrejme aj ona spozorovala nezvyčajnú dvojicu. Určite ich ticho za ich obojstrannú statočnosť obdivovala. Muž sa začudovane pousmial na chlapča. Nasmeroval k nemu svoje kroky. Malé, útle dievčatko pozorne usadil. O chvíľku už obidvaja zabudli na drobnú nepríjemnosť, ktorú nedávno prežili. Šťastný úsmev sa trvalo zahniezdil na ich tvárach. Začínajúci chladný vetrík roztopašne pohládzal medené kučierky.

Ja som stála v úzadí príjemne prekvapená, že ešte medzi ľuďmi existuje akási všímavosť, tolerancia, spolupatričnosť a láska k blížnemu...

Opísaný prípad zo života o hojdačke je predsa toho príkladom.