Roman vchádzal do mojej izby s úsmevom.

„Ružové steny... a všetky štyri...,“ vzdychol potichu s úškrnom na bledej oholenej tvári. Kvapka potu mu stekala po spánkoch a strapaté blond vlasy sa na zátylku jemne vlnili.
„Prestaň, bola to moja izba pred piatimi rokmi, bola som mladá a romantická!“ namietala som a smiala sa na vlastnej minulosti.

Veľká mäkká posteľ bola dominantou priestoru, písací stôl s troma šuflíkmi sa prehýbal pod náporom kníh, ktoré už nenašli miesto na šiestich rohových poličkách, ani v perináku postele. Roman sa usadil a so záujmom sledoval nástenku s fotkami, odkazmi, lístkami z divadiel a koncertov, maturitnými oznamkami a farebnými špendlíkmi. Pýtal sa na mená a totožnosť ľudí na obrázkoch, môj vzťah k nim a spoločné historky. Naozaj ho to zaujímalo. Hovorila som mu o všetkom. O tom, že leták z nejakého kníhkupectva tam mám preto, lebo mi ho dal Daniel do ruky pri prvej jazde jeho Mazdou, v ktorej sa mu práve pokazila klima. O Tine, ktorá mi hryzie ucho z neznámeho dôvodu v zvolenskej kaviarni. O Edovi a skvelom výlete v Strassburgu. Aj o kombinácii alkoholu na stužkovej a strastiplnom hľadaní mojich topánok po jej skončení. Smial sa, pýtal na detaily a pridával vlastné zážitky, ktoré by sa tým mojim podobali.

Vstal, prešiel pár krokov a snažil sa nechtom odlepiť obrí penový marihuanový list z mojej skrine.

„To mám od Lucky z Belgicka,“ prehodila som s úsmevom a zvalila sa do studených a voňavých perín.
„Máš ten motív rada, videl som tvoje gaťky,“ pokrčil nos a zahryzol si do pery, akoby chcel dokončiť myšlienku. Nemusel, vedela som. Prechádzal ukazovákom po stene a skúmavo hľadel na poličky s knihami.

„Shakespeare... bože a koľko! Načo ti to všetko je? No a hneď do toho Urbaníková,“ jeho hlasný smiech privolal moju mamu.
„Neprinesiem vám niečo?“
„Tabletky na schizu pre Terezu,“ smial sa ďalej. Mama nechápala.
„Urob nám kávu, prosím ťa,“ zvierala som pery k sebe a snažila sa nesmiať, aby si Roman nemyslel, že má pravdu. Hoci mal.
„Kafka... Dahl... Salinger... Satinský... Filan... Kto ťa naučil čítať dobré knihy?“
“Neviem, to sama.“
“A kto ťa naučil čítať Evitu?“
“Sprostý!“ hodila som do neho malý čierny vankúš. Uhol sa a vankúš trafil poličku, z ktorej zhodil pohľadnicu z Londýna od Sisi.

„Krásny pozdrav z Londýna posielajú Ivan a Sisa. P.S.: Chýbaš nám a prinesieme ti Toblerone,“ čítal nahlas. „Kto sú Ivan a Sisa?“
„Sisa je kamoška a Ivan je jej frajer, ktorého nemám rada... tam na fotke som s ich psom,“ ukázala som na druhú stenu.

Vstúpila mama. Na podnose niesla dve kávy a tanier s úžasnými kockovými čokoládovými keksami, ktoré sa dajú kúpiť iba v maďarskom Tescu, nikde inde. Sadla som si do tureckého sedu, Roman ku mne a chlípali sme presso. Kocky sme si namáčali do kávy a drobili na moje čierno-biele-psycho obliečky.

Za oknom sa začalo pomaly stmievať, obloha bola bledunko modrá a slnko v oranžovo-červených farbách zapadalo za ružovkastý obzor. Roman sa postavil, vzal z poličky Sonety a podal mi ich.

„Čítaj. Prosím,“ povedal nežne a ja som tlmeným, vážnym hlasom Shakespearovej fanynky, citovala jeho dielo.

Kto pokoj zanechá, nech Boh ho omilostí

A prekliaty je, kto pohne moje kosti!

„To bol jeho epitaf, hádaj prečo!“
“No povedz...“
“Lebo bol feťák... predávkoval sa, keď zhorelo Globe. Nechcel, aby ho pitvali a prišli nato. Tak urobil bububu a akože uvalil kliatbu na tých, ktorí by chceli hýbať jeho pozostatkami.“
“Kde ty na to chodíš,“ vzdychol a zamyslene sa zahľadel do stropu.

Nepovedala som nič, bola som presvedčená o svojej pravde a on ma nepotreboval odbíjať svojimi ideami.

Čítala som ďalej a Roman sa mi uprene díval na tvár a začal prechádzať rukou po mojom tele. Nenechala som sa vyviesť z koncentrácie, trinásty sonet som už raptala so zrýchleným dychom a Romanovou rukou v mojim džínach.

Dvere sa otvorili a stála v nich mama s taniermi. Nehybne. Šokovane. Zamrzla vo mne všetka krv a Roman zrazu nevedel, či ruku vytiahnuť z mokrých nohavičiek, alebo ju nechať nemiestne tam.

„Terezka... tu máte obed...,“ roztrasene prehodila mama a zatvorila za sebou. Roman sa na mňa pozrel, krvi by sa vo mne nedorezal, cynicky s krásnym bielym úsmevom špitol: „Tak čo? Pokračujeme?“

Škaredo som zagánila, posadila sa, odhodila mu ruku a zložila si bezradne hlavu do dlaní.

...keď mi môj bývalý muž priniesol na návštevu tvarohové buchty, dobre sme sa na tejto historke zabávali. Bolo mi lepšie, keď tam bol. Dvojročné manželstvo sa skončilo po mojom potrate, ktorý som nedokázala predýchať a keď teraz opúšťal brány ústavu pre duševne chorých, zamával mi a ja som sa zasa ponorila do štyroch stien. Rovnako ružových, ako boli tie v mojej izbe pred desiatimi rokmi...