Dal by som si ťa na veľmi skoré raňajky. Henry.
Zopakoval môj smartfón, keď som si odklikla správy. Ráno v práci som sedela pri ďalšej káve a presviedčala samú seba, že sa mi v noci nesnívalo. Môj pohľad padol na Riu, ako si pripravuje veci. Následne som si prehrala trailer o vlastnej veľmi blízkej budúcnosti.
„Čo robíš po obede?“ vyhupla som na ňu hneď tak z rána.
„Nemám nič konkrétne. Prečo sa pýtaš?“
„Potrebovala by som s niečím pomôcť.“
„Však si sa ty dostala do nejakých problémov?“
„Ale kdeže. Nič, čo by nevyriešili jedny šaty (zámerne som zamlčala svadobné, lebo to by znamenalo, že v istej šlamastike som).“
„Úplne nerozumiem, ale vravíš, že ideme nakupovať?“
„Také niečo.“
„ Ok. Tak poobede. Už musím letieť,“ zahlásila a naozaj vyletela z dverí.
Cestou do svadobného salónu (ona netušila kam ideme) som Rii musela vysvetľovať tú večeru s Michalom, kto je Michal, čo sa v ten večer v reštaurácii udialo, ako je to s Henrym a iné ďalšie epizódy z môjho portfólia. Keď sme vošli do dverí, cinkol zvonček . Ria sa ako na povel prebrala a nechápavo zmraštila obočie. Asi existuje istá korelácia medzi zvukom zvončeka a naštartovaním jej myslenia. Žeby to bolo tým školským prostredím?
„Ty sa ideš vydávať?“ hlasno mi pošepla do ucha.
„Vydrž, nech ti to dopoviem do úplného konca až po dnešok.“
„Ty si tehotná!“ vypleštila na mňa oči.
Rázne som to zamietla kývnutím hlavy. No ona neprijala moju odpoveď. Poprosila som tú milú pani, ktorá taktiež zareagovala na cinknutie zvončeka zdvihnutím pohľadu od papierov, aby mi ukázala nejaké pekné svadobné šaty.
„A kedy máte termín?“
„Termín?“ nevedela som rýchlo zareagovať.
„No, ono to bude viac termínov,“ zaškerila sa Ria na tú pani, zdvihla obočie, akoby jej chcela predať ďalšie informácie telepaticky. Nedala si pokoj.
„Termín svadby,“ poznamenala pani.
„ O mesiac,“ vyhŕklo zo mňa.
„Tak to si teda dávate načas, väčšina zo šiat je už obsadená, no niečo sa predsa len nájde voľné o mesiac,“ na konci karhavo zdôraznila slovo (s predložkou) o mesiac.
„Potrebovala by som také jednoduché šaty, do ktorých len vhupnem a vyhupnem.“
„Bude to rýchlosvadba?“ zažartovala predavačka/požičiavačka.
„Fast, fast, fast and furious,“ usmiala som sa. Zdá sa, že pochopila.
Spolu sme našli jedny famózne. Tie by som možno chcela, aj keby som sa naozaj vydávala. Ľahké, padavé, napriek tomu, že sukňa mala milión vrstiev. Chvalabohu, žiadne torťáky. Na chrbte sa zaväzovali hrubou stuhou. Za asistencie žien som ich na seba dostala. Sedeli mi dokonale.
„Bolo by možné si ich dnes požičať domov?“
„Bohužiaľ, sú rezervované na túto sobotu. Ešte ich musíme dať vyčistiť a vyžehliť. Ale o mesiac môžu byť vaše.“
„Chápem,“ zatvárila som sa smutne, ale len trochu a následne som stíšila hlas, „ prosím vás, dá sa v tom cikať? Chápete, ísť na toaletu.“
Pani sa zatvárila asi tak, ako znela moja otázka.
„Jasné, je to o niečo zložitejšie, ale dá sa to dokázať.“
„A kde tu máte toalety, prosím?“
Pani predavačka/požičiavačka naznačila prstom smer, no ja som sa radšej nepozerala, ako sa tentoraz tvári, pre istotu. Ria tam len stála a lúštila osemsmerovky v mojej hlave.
S noblesou (inak sa ani nedá v takých šatách) som vošla na záchod. Keď som uvidela malé okienko do ulice ako cestu von za slobodou, riešenie bolo okamžite jasné. Ani na sekundu som nepomyslela, že sa ním neprepchám. Veď ja sa zmestím všade. Hoci aj v týchto šatách. Otvorila som okno. V myšlienkach som skonštatovala, že to pôjde ľahko, len sa musím poponáhľať. Najprv som prepchala hlavu, potom šli ruky. Prvá polovica tela už bola na slobode ...a tam sa to niekde zaseklo. V páse. Trčala som v okennom ráme ako taká 3D mátoha vystupujúca z obrazu.
„Do čerta so sukňou! Pôjde to. Pôjde to.“
Hlavne musím dávať pozor, aby som nepoškodila šaty a tiež vyliezať potichu, nech mi na to neprídu. Skúsila som sa trochu pootočiť. Zatlačila som milión vrstiev viac k stehnám a použila stranovú metódu. Tú si dám hneď patentovať, ak sa odtiaľ dostanem. Najprv ľavá strana. Trochu posúvam. Potom pravá strana. A zas posúvam. Povolilo. Ale až natoľko, že som vypadla z okna a pľasla na čerstvo napadaný sneh. Bŕŕŕ. To je ale zima. Neviem, či tú svadbu nepreložím na leto. Zasmiala som sa v duchu. No stačilo srandy. Nemám čas. Pevne som schytila sukňu svadobných šiat do oboch rúk, v tom okamihu ma napadlo, že by som mohla konkurovať Päťdesiatim odtieňom šedej dielom Milión vrstiev sukne a rozbehla sa ako o život. Za Henrym. Bežala som tou najväčšou rýchlosťou, akú som bola schopná vyprodukovať. Prebehla som cez celé námestie ako taká biela šmuha. Jediné, čo som zaregistrovala, bolo malé dievčatko, ktoré na mňa ukázalo prstom: „Aha mami, nevesta!“
Komentáre