Na dušičky sme sa s dievkami a Števom vybrali na cintorín. Ten parchant sa niesol ako páv, usmieval sa na všetky strany ako cirkusový šašo. Pri babkinom hrobe som ju cez tú hlinu priam videla ako sa vnútri obracia nad tými jeho scénkami ako vystrihnutými z jedličkovej slávnosti. Mrzli mi ruky a chcela som ísť domov, nehladiac nato, že dievčatá si už pomaly mohli zapaľovať sviečky pod nosom.
- Ahojte papuľky – reve v rámci možností cintorína Paťa ruka v ruke s Ivanom. No nazdar.
Úzkostlivo som sa vyhýbala posledné dva týždne kontaktu s ňou, vlastne s nimi oboma, sama neviem prečo /klamárka!!/.
- Čaute, čaute – zdraví Štefan a majetnícky ma objíme okolo pliec.
Bol ten úškrn na Ivovej tvári iba výplod mojej paranoidnej fantázie?? Nemyslím! Tak sa poser, kocúr. Rozumieš ty tak mojim problémom. Kým sa v duchu venujem duchaplnému dialógovému mučeniu, Paťa prevezme velenie a hlási.
- Ideme na varené, rýchlo, lebo si ma tu takúto sinavú nechajú –
Ani sa nestihnem spamätať a sedíme natlačení v bare nad horúcimi pohármi vína a čaju. Snažím sa nevnímať prítomnosť Patríciinho manžela tesne vedľa seba, jeho stehno lemujúce to moje a s chladom fínskej panny ignorujem bolestivo tvrdé bradavky. Myslím na všetky sexuálnu chuť utlmujúce veci od verejných záchodov cez hnisavé vyrážky až po... Nedomyslím si túto zmes nechutností, pretože na nohe ucítim tlak Ivanovej ruky. V lahodnom šoku vytreštím oči a neschopná nádychu, pohybu, slova urobím inštinktívne jediný pohyb, ktoré si vyžiada moje nabudené telo. Vkĺznem mu pod stolom rukou do jeho rozkroku. No dokonalá profesionálka. Ivo vydá vzdych, ktorý je skôr vidieť, ako počuť. Ten ston ma však okamžite preberie z mrákot a zradná ruka ako vkĺzla, tak aj vykĺzla. No, tak toto na mimovoľný pohyb asi nezvediem. Ivanovi sa však rozum presunul už o pár poschodí nižšie a tlak jeho ruky začal byť nebezpečne intenzívny. Patrícia melie niečo o katastrofe vesmírnej lode Columbia, zatiaľ čo vedľa mňa sa na štart chystá oveľa hrozivejší „raketoplán“, decká sa zabávajú s koktejlovými parazólmi a Števo s neprirodzene zahranými výrazom nudy sleduje dve zhruba sedemnásťročné dievčatá vo vedľajšom boxe. Musím odísť, zdrhnúť, okamžite.
- Je ti dobre? Si bledá, nachvíľu si tuším farebne splynula s Ivanovim svetrom –
Ako natruc celá sčerveniem, lebo zas až tak ďaleko s tým splynutím od pravdy nebola.
- Nepadlo mi dobre to víno, radšej by som išla domov – a prosebne pozriem na Števa.
No ten je myšlienkami zrejme práve uprostred zaúčania tých dvoch pionierok do nejakých sexuálne zvrhlých hier, v ktorých vydrží bez prestávky súložiť aj dve hodiny. Hoci nerada beriem ľudom ich sny, hlavne tie absolútne nereálne, zvýšim hlas
- Števo!! –
Pozrie na mňa ako mucha na mantinel, celý vyplašený a začne objednávať ďalšie kolo. Idiot!!!!
- Chcem ísť domov! –
Hurá, prebral sa z letargie, náš milovník. Začne obliekať dvojičky, ja zatiaľ s pocitom zmije objímem Paťu a bez pohľadu na Iva odchádzame domov. Baby hneď utekajú k telke, dávajú Superstar a Števo s trápnou výhovorkou odchádza za kamošom. No to iste, ako keby sme nevedeli, že ide o tvojho ceckatého priateľa odvedľa. No momentálne mi tento stav dokonale vyhovuje, v hlave mi totiž hučí asi milión splašených myšlienok a ja ich potrebujem, keď už nie skrotiť, tak aspoň zavrieť do ohrady.
Napustím si vaňu, no pocit viny pretrváva, drží sa ma svojimi paprčkami ako novorodenec matkinho prsa. O čo sa to pokúšam? Nemôžem predsa rozvíjať pochybný vzťah s hocikým, nieto ešte s manželom svojej kamarátky, osoby, ktorá ma toľko krát podržala, pomohla mi, keď som sa plazila po zemi v prachu a špine. Dávam si pomyslené facky, je predsa jedno, že sa cítim osamotená, že ma manžel podvádza s pochybnou a nezmyselnou existenciou, je jedno, že ma Ivan priťahuje, že by som dala čokoľvek za jedinú noc strávenú v jeho objatí. Prijímam rezolútne rozhodnutie a celou silou zavieram dvere za touto nezačatou epizódkou. Až dokým mi za necelých 5 minút nezapípa sms na mobile s jednoduchým a pritom tak veľavravným textom: „Túžim dokončiť začaté a začať dokončovať vytúžené“. Ponorím sa do vody a viem, že sa neubránim. Neodpisujem a tak za pár minút prichádza ďalšia perla zo súdka Ivanových šplechov „Pokosil by som 12 hektárov lúk a zjedol na posedenie 23 hotdogov, len aby som vedel, či mám u Teba šancu“. Ďalšia správa už neprišla.
Prešlo pár dní, potom týždňov a nekonal sa žiaden telefonát, žiadna sms, žiaden kontakt. Horela som, snívala, bláznila. A hrešila, nadávala, hromžila. Potom zase horela, snívala a dookola sa motala v zajatí pocitov ako chromý vietnamský veterán.
13. decembra sme oslavovali meniny našej Lucky. Daška trochu žiarlila, ale veď sa dočká aj ona. A takéto oslavy sa samozrejme nemôžu obísť bez návštev a gratulácií rodinných priateľov. Pri chystačkách v kúpeľni som očné tiene nanášala s takou dokonalou precíznosťou, že som to takmer nestihla a pod šaty som si zabudla dať podprsenku... Náhodou samozrejme. Žiaden zámer, ani úmysel. Keď zazvonil zvonček pri dverách, srdce mi spadlo voľným pádom až do žalúdka, pričom sa neunúvalo zdržať a vyletelo naspäť do krku. Po menších akrobatických výkonoch svojich orgánov som išla otvoriť.
- Dóbry véčer! –
Svokra. A s ňou sedem týždňov márnej snahy vyvetrať ten naftalínový puch. Kristeježiši čo to vlečie so sebou? Vyzerá to ako kríženec mŕtvej kravy Milky a parného valca. Veľký tučný plyšový orangutan. Fialový. Vhodný darček k meninám pre decko, ktoré ho ani neudvihne. Nech si na oplátku zoberie domov svojho drahého synčeka Štefanka. Budem tu teraz obchádzať oboch? Otváram náruč na formálne srdečné objatie a ona mi do nich strčí kabát. Gorila stará, ty si tú ohyzdnú opicu nechaj, k tebe sa hodí. No úsmev s tváre mi nezmizne, na schodoch totiž počujem známe hlasy. Kolená si začínajú žiť vlastným životom, jedno sa klepe, zatiaľ čo druhé tŕpne. A už sú tu. Paťa mi vletí do náručia a za ňou sa na nás obe pritlačí Ivan. Vonia ako oceán, les, príroda, život. Odťahujem sa a tlačím ich do obývačky. Ivan si sadá vedľa mojej rozkysnutej svokry a s chladným výrazom prednesie
- Vy ste jediná radosť tohto dňa, krásne voniate. Smiem vám naliať? –
No ja tuším lupnem hneď dva naraz. Kde ten nato chodí? Ale vyzerá perfektne, Russell Crowe môže ísť do dôchodku. Števo ako správny hostiteľ nalieva, po bratsky, sebe dva ostatným jeden. To budem zase musieť spať s babami v izbe. Zábava sa rozbieha potom, čo prídu aj naši a začnú spovedať rad radom celú rodinu. Idem na balkón, potrebujem nutne prísun nikotínu. V polovici cigarety vrznú dvere. Nemusím sa ani otočiť, každá bunka môjho tela ho cíti ako pes suku. Podá mi kabát. Obaja mlčíme, nie trápne, skrátka niekedy sú chvíle, kedy netreba hovoriť. Poťahuje si z mojej cigarety, perami sa dotkne mojich prstov. Nechce sa mi vrátiť, ale stáť vonku v zime naboso len tak je dosť choré. Spoločnosť sa medzitým slušne rozbieha, všetci sa bavia, len svokra sedí ako dôstojne Mária Terézia a pohoršene sleduje túto mne milú pospolitosť. Nech sa dá vypchať. Lucka s Dáškou už klipkajú očami, idem ich uložiť. Bez reptania zaľahnú a okamžite zaspia. Keď sa vrátim Paťa vyblafne správu, ktorá ma posadí rovno na riť.
- Ideme všetci cez sviatky na chatu, Vianoce a Silvester strávime na lyžiach! –
Ivan ma sleduje, neuhne pohľadom, boha jeho, všetci musia vidieť, ako dychtivo čaká na moju reakciu.
- No super, dolámané končatiny, sopľavé nosy a omrznuté prsty, skvelé, pôjdeme radi –
Začne sa plánovať, rozoberať a o polnoci sa poberá každý domov. Rozlúčkové bozky, Ivan ako prvý na ľavé líco, ostatným tým pádom vytrvalo nastavujem to pravé. Vianoce sú tu už za chvíľu.
Komentáre