Občas sa postavím na váhu. Aby som mal prehľad. Asi tak 3 krát denne. Ráno, na obed a večer. Dalo by sa povedať, že mám dokonalý prehľad. Aj včera večer som sa postavil či sa niečo nestalo. V porovnaní s obedom a ránom sa nestalo nič. Ručička sa zastavila na stovke. Plus mínus. Teda presne na stovke ale keď sa na ňu pozerám nahnutý na pravú stranu tak sa dá hovoriť aj o 99 a pol. Pri veľkom náklone na pravú stranu je to dokonca len mierne cez 98. Viac sa nahnúť nedá. To by už človek na takej váhe ležal. Na ľavú stranu sa nenakláňam. Nevidím na to dôvod.

Neviem čím to je, ale tú vážiacu sa gymnastiku s náklonom do pravej strany robím vždy tak, že ma pri tom zbadá žena. Aj teraz ma zbadala. Snažím sa síce palcom pravej nohy zakryť číselnicu ale to sa potom nedá náklon vybalancovať. "No ako?" opýtala sa ma žena keď som skoro spadol na kachličky. "Pohoda" odpovedal som, "ide to, niečo nad 90" a keď že som zbadal výraz mojej ženy úprimne som dodal: "asi 9 a pol kila cez 90".

"Ty máš stovku?" šokovala ma žena, ktorá bola asi šokovaná. "A to ešte nie je zima!" dodala a to nemala robiť. To mám ja na týchto veciach úplne najradšej. Človek sa snaží aby nemal stovku a nakláňa sa do strany ako taký gymnasta na olympiáde ale jeho vlastná žena začne do toho tlačiť počasie. Čo má zima s mojou váhou?. "Čo má zima s mojou váhou?" opýtal som sa ženy. Teda otáznik som za tou vetou nedal. Bolo to skôr zvolanie ako otázka. Lebo úprimne, zima s mojou váhou nesúvisí. Nie som medveď. "Čo som medveď?" opýtal som sa ženy a dal som tam aj otáznik. A potom mi to došlo.

Však medveď je pred zimou najťažší. Taký medveď potom v zime chudne a na jar je štíhly a nemusí sa na váhe nakláňať.

Moja žena má inú teóriu. "No však v zime sa na teba ten tuk začne najviac lepiť" povedala mi a nemala mi to povedať. Ja už som vedel, že to treba točiť okolo medveďa a trochu sa tváriť ako tak urazene. "Tak ja by som sa mohol uraziť" povedal som žene aby vedela a dodal som: "Pred zimou je práveže človek najťažší a potom v zime schudne, tak čo tu do toho pletieš, že vážim sto kíl a ešte je pred zimou, však počkaj po zime". Potom som už pokojne mohol zliezť z tej váhy. Zakopol som ju späť pod radiátor nech tam na ňu padá celú zimu prach. Ja sa nedám zhadzovať. Nakoniec ani nemám sto kíl. Pri normálnom miernom náklone mám stále pol kilovú rezervu a pri veľkom náklone aj dvojkilovú. A to ešte ani nie je zima.

Ráno som vstal o dosť skôr ako moja žena. Odchádzal som z domu ešte za tmy. V kúpeľni som ale zasvietil a ako som tak zasvietil, zdalo sa mi v zrkadle, že som schudol. Tak som si povedal, že ranná gymnastika s náklonom do jednej stany nemusí škodiť a vytiahol som tú váhu, čo na ňu ani prach nestihol napadať. 97! Rovných 97 kilogramov bez náklonu. Skoro som išiel do izby zobudiť ženu: "Vidíš, človek si trochu pospal a hneď sú tri kilá fuč, ja keď trochu pospím,  tak na jar budem mať ledva 60, to sa budem musieť nakláňať do ľavej strany aby sa tá ručička pohla". Peknú reč som mal pripravenú ale potom som sa na to vykašľal.

Jednak si nie som istý, či budem môcť spať až do jari a jednak som tú váhu včera vrhol pod radiátor predsa len silnejšie ako obyčajne. Jedne nikdy nevie. Pokojne som jej mohol odraziť trojkilovú rezervu. Istotu budem mať až večer.

Aha a ešte jedna vec je v hre. Včera som sa vážil v trenírkach a tričku a dnes len tak bez trenírok. To ak by sa toto potvrdilo na čo ja teraz myslím, tak to je tiež tragédia. Aby jedny trenírky veľkosti XXL a jedno tričko veľkosti XXL vážili spolu tri kilogramy to je tiež dobre na nervy. To sa taký človek pod tromi kilami ani poriadne nevyspí.