Žiaľ sa nestalo a všetka zodpovednosť za môj každý ďalší rok prežitý v zdraví mali na starosti ocko spolu s bratom. Ešteže sme občas trávili Sviatky na horách s fajn ľuďmi, so všetkým, čo k tomu patrí. Prišiel však vek, keď by ma mal už naozaj niekto chcieť a Veľkonočné pondelky stále naznačovali, že sa naozaj nikto nenájde... No, nebolo to celkom tak, ibaže moji nápadníci nespĺňali tú spomínanú podmienku. Mladíci, ktorí sa považovali za intelektuálov a bohémov, pohŕdali takými prízemnosťami ako sú ľudové zvyky. Radšej namiesto oblievačky, zašli do parfumérie a kúpili mi dobrú voňavku. Vyhovovalo mi to, ale... V utorok sa všetky, fakt všetky spolužiačky s patričnou hrdosťou chválili, akú vodnú dávku "utrpeli" a od koho. Len ja som tú svoju chválu odbavila stručným: "Otec a brat na mňa vyliali dva zaváraninové poháre." Celý gympel a dokonca aj výšku som si vystačila s touto vetou, až na výnimky absolvované na horách.
Až nadišla Veľká noc, keď som už nechcela znášať ľútostivý pohľad Oľgy - najposlednejšej chuderky na škole. Daniel, s ktorým sme boli spolu už asi tretí rok, samozrejme jeden z tých pohŕdajúcich ľudovými zvykmi, mi oznámil, že sa u mňa zastaví v pondelok po obede a pôjdeme niekam von. Hneď ako dorazil, reklamovala som, že chcem svoju veľkonočnú "sprchu". Vysmial ma. Celé popoludnie, podvečer a večer som nepoľavila a opakovala som svoju požiadavku a on ma opakovane vysmial. Zašli sme do bytu jeho tety, kde sme mali takú malú súkromnú šmajchľovňu a kde som sa neustále dožadovala veľkopondelkovej oblievačky.
Pri odchode to už nevydržal, zašiel do kúpeľne, zobral prvú fľaštičku na poličke a na mňa (už zmierenú, že sa v utorok zasa pochválim tým istým) celú vylial. Obsah plnej tridsať mililitrovej fľaštičky s etiketou Lesnyj aromat, dovezenej ešte kedysi za socializmu priamo zo Sovietskeho zväzu bol na mojej hlave a v pulóvriku... A veru, sovietske voňavky majú cveng - sú to najtrvanlivejšie vône na svete. Lesnou arómou bolo cítiť celý byt, výťah a určite by ma vypátral aj pes, ktorý prišiel o čuch (alebo by oň prišiel práve vďaka pátraniu po mne).  Spomienku na Lesnyj aromat som mala vo vlasoch a v pulóvri minimálne mesiac, aj napriek každodennej sprche, no aspoň ockov pohľad žiaril spokojnosťou.
Tento rok som zažila opäť výnimočný Veľkonočný pondelok. Bola som vyšibaná... Takmer polročným synovčekom... za pomoci korbáčika zo západu a bratovej ruky, ale môj ocko môže byť hrdý, že má platného nástupcu.