Presne pred 12-mi rokmi mi zomrel tatinko. Mala som desat a on bol nieco tak samozrejme, ako chlieb s maslom a paradajkou. Neverila som, nechapala, nepripustila... A dodnes je to tak. Co ak naozaj nezomrel a ja ho raz stretnem na ulici. Alebo dobre, zomrel a teraz je anjel a ti mozu na seba prevziat ludsku podobu, takze teoreticky sa objavi a ... Boze preco si mi ho vzal? Moji bratranci maju obidvoch rodicoch, moji spoluziaci.... Ja nemam. A potrebujem.

Trochu sa podobal na Docolomanskeho :)Stale spieval nejake versovacky, ci co (Trumanova kobyla pokial mohla chodila, ked nemohla sadla si, zdvihla chvostik, prdla si) A ked dosiel domov, my deti sme vzdy skrikli: "Kto tu?" A on: "My kury!" Vedel po anglicky a nemecky. Vedel po rusky a vselijak a mal dar ziskat si ludi. Taky ten typ, co ked vojde do miestnosti, ludia sa potesia. Citam knihy kvoli nemu.Kupil mi Feldekovu Modru knihu rozpravok aj Andersena. Precestoval pol sveta a nikto nema take zazitky ako on. Teraz nam ich prerozpravava maminka. Doteraz vidim, ako spal. Tak smiesne si podoprel ruky pod hlavu.... a hlas pocujem v hlave tak jasne, ako by som s nim hovorila vcera .

Niekedy, ked sme vecerali, otvoril "rybky", posadali sme si na zem (hned vedla stola :) a on nas krmil. Aby sme mali zdrave kosti. A maminku volal mamko.

Ktovie, ci by bol na mna hrdy? Radsej si neodpoviem. Ale chyba mi, strasne mi chyba. Jeden z najvacsich snov je chytit ho za ruku a prejst sa po meste. Nemyslim, ze cas vsetko zahoji. Toto mu nejak nejde. Aj preto niekedy chytim noz a zarezem, kym nejde krv. Ale to mu prosim nehovorte.