Viem, že keď toto tu zverejním, tak neviem, neviem či si Fico nevymení ochranku?!

9.10.2009 som si na Fica počkal pred kultúrnym domom na Smetanovej ulici v Košiciach. Ochrankárom som oznámil, že s pánom premiérom chcem hovoriť osobne, aby ma prijal ukázal som im moju knihu, ktorú som mu chcel venovať. (Tu som mu aj venoval).

Ochrankári si ihneď knihu prezreli, či v nej náhodou nemám ukrytú voľajakú zbraň, no najviac som sa pri tom v duchu pobavil, že akí sú sprostí, lebo keby som vtedy bol chcel ublížiť Ficovi, tak takú príležitosť akú som vtedy mal, tak to sa jednoducho len tak ľahko nevidí, (azda ešte v nejakej komédii), ale pri takých pripečených ochrankároch ako má pán premiér, tak toto je celkom možné reálne  uskutočniť. Totiž ja som mal môj bicykel opretý v blízkosti vchodových dverí kultúrneho domu.

Viem, že si čitateľ povie: a čo je na tom mimoriadne, no ja som mal na bicykli a na jeho nosiči v stojatej polohe uviazanú škatuľu od topánok a tá mi poslúžila  k tomu, že som mal k nej upevnený protestný transparent, aby si Fico pri vystupovaní z auta ihneď všimol, že kvôli čomu s ním chcem osobne hovoriť. (Asi nebudem ďaleko od pravdy, že čitateľ už tuší, že prečo to spomínam). Jednoducho tých pajácov ani nenapadlo, a ani si to vôbec po celý čas (2 hodiny), čo som tam bol  neuvedomili, že keby mi skutočne nezáležalo na živote, tak mi stačilo v tejto škatuli umiestniť bombu a letíme tam všetci do pekla aj s celou budovou. Píšem do pekla, lebo s takým hriechom by som sa do neba určite nemohol dostať, no a o ich dušiach sa tiež nedá tvrdiť, že ich majú čisté, takže do toho pekla by s najväčšou pravdepodobnosťou leteli spolu so mnou.

  Ďalším a tiež nemenej dôležitým faktom je aj to, že keby som tam ani nemal spomenutú škatuľu, tak už doma som mohol do konštrukcie samotného bicykla zabudovať nejaký ten šúľok danubitu, či dynamitu k tomu nejakú rozbušku nastavenú na diaľkové odpálenie pomocou mobilu a bolo by „po vtákoch“. Najväčšia fraška bola ešte aj tá, že keď mi mysľou preblesla tá možnosť, že by som také niečo mohol hravo uskutočniť, tak práve v tej chvíli sa pri mne a mojom bicykli náhodne zastavil starý pán, ktorý si začal čítať môj protestný transparent. Využil som túto príležitosť, naklonil som sa k jeho uchu a začal som mu s posmechom šepkať do ucha to, že ako mi ochrankári prezerali knihu, ale, že ich ani nenapadlo pozrieť sa na bicykel a hlavne do tej škatule, že čo mám v nej uložené. (Mal som ju vystuženú pršiplášťom, lebo šnúra, ktorou som ju mal uchytenú by mi ju prázdnu zdeformovala.)

Ladislav Serenča