Bolo to počas vojny, keď jej milovaný, Marek musel narukovať a to pre nich znamenalo odlúčenie. Dlhé mesiace Petra nedostala ani jeden jediný list, správu, alebo hoci čo, čo by jej dalo aspoň nejakú nádej že jej milovaný žije. Nedokázala nikoho iného ľúbiť a tak sa rozhodla, že radšej bude sama ako s niekym iným. Marek mladý vojak, ktorému pri výbuchu odtrhlo ruky a nohy už neveril, že Petra na neho čaká a aj keby tak by už asi o neho nemala ani záujem. Bol od nej strašne ďaleko. Jedného dňa sa rozhodol, že jej dá o sebe vedieť. Požiadal svojho kamaráta aby za neho napísal list jeho milovanej. Po odoslaní, mu neostávalo nič iné, len čakať. Po niekoľkých týždňoch, Petre nešiel list a jej oči sa rozžiarili ako nikdy pred tým. Po prečítaní listu, nevedela ako zareagovať. Vedela, že Marek už nikdy nebude viesť normálny život. Rozhodla sa ísť za ním. Netušila však, čo mu povie keď ho uvidí. Podarilo sa! Stretli sa a ich pohľady sa spojili a obaja zažili niečo, čo ešte nikdy. Potom však Marek povedal, že nech si nájde iného, lebo on jej už nemôže dať to, čo pred mesiacmi. Rozplakala sa. Jej odhodlanie ho nájsť a vyznať mu lásku sa stratilo. Marek zavolal na svojich priateľov a tí ho odniesli do jeho stanu. Petra ostala ako obarená a vôbec nevedela čo robiť. Neodišla však, keďže nechcela odísť bez toho, aby mu všetko povedala. Donútila ho, aby sa stretli na kľudnom mieste. Marek aj napriek tomu, že odmietal, nakoniec sa podvolil, lebo v srdci cítil že ju stále miluje. Pozerali si upriamene do očí a Petra dúfala, že jej Marek niečo povie. Nestalo sa však. Potom však Petra nabrala odvahu a povedala mu, že jej nevadí, že jej nemôže dať všetko. Môže jej však dať lásku a pochopenie. To je dôležitejšie ako čokoľvek na svete. Nezáleží jej na tom, že sa bude musieť o neho starať. Ona ho miluje a to je dôležité. Po skončení vojny sa stretli v ich rodnej dedine a mali svadbu. Milovali sa, až pokým ich sviečka nedohorela. Potom sa stretli v nebi.