Môj milý denníček, spomienky, zdravý rozum. Česť ich pamiatke, nech odpočívajú v popole. Je večer, krásny upršaný večer. Depresia z počasia by bola pravdepodobnejšia ako to čo je vo veci. Alebo to bude tým otrasom môjho neurocrania od tej hliníkovej veci co visí na pome(lyžiarskom vleku). Ale aj to sa dalo celkom prežiť. Hocijaká správa, postreh, úvaha na margo toho, že sa mi postupne rozpadáva aj tá štipka nadhľadu, na ktorú som bol celkom hrdý bude celkom zbytočná.
Chcel som ísť spať, ale nedalo sa. Poznačili ma dve veci. Jedna je tá, že to s tým gayom a mojou orientáciou nebude až taký zlý nápad. Ale po dnešnej konverzácií s mojím otcom a bývalým spolužiakom z gyma(už len z tej kombinácie osadenstva som bol zdesený) v jednej picerke som zistili, že všetko je to v podstate len stav mysle. Stačí myslieť na niečo úplne iné, na míle vzdialené od toho, čo vás trápi a je po starostiach. Niekedy mi to prišlo aj take dosť nehumánne. Keď som musel na pohrebe jedného úžasného človeka, s ktorým sme si toho zažili naozaj veľa, vypotiť zo seba  otrepaneú frázu typu, že ľudia sú jeden deň s nami, na druhý tam na onom svete. Chcel som sa so všetkým vysporiadť vlastnými silami, často to nejde, a preto si vy tvrdohlaví ľudia(aj ja)dajte poradiť a skúste to, pomáha to. Aspoň som vedel, že už len krok a bude zo mňa Asimov robot. Programoval som sa samými blbosťami, literatúrou na rozvoj osobnosti, mienkotvornou tlačou a ďalším iným, dúfam, že nie je už neskoro. Ale moja babka hovorí, že nikdy nie je neskoro, je staršia odo mňa, tak mi neostáva nič iné iba jej veriť. Človek sa nikdy nepoučí, tak ani ja nie, budem sa ,,páliť", kde sa len bude dať, urobím presne tie chyby, pred ktorými ma kedysi vystríhali rodičia.Ak si myslíte, že čítate niečo, čo nedáva zmysel, dočítali ste sa až na koniec tohto tu, čomu ani na meno nemôžem prísť. Už nemám chuť na nič, len sa rozplynúť....Venované pamiatke jednému úžasnému človeku, ktroého na tomto svete už nikdy neuvidím.