Takže, aby som vás uviedla na pravú mieru. Moja osobnosť sa člení na 13ja. Akože chápete čo tým chcem povedať, dúfam. (Budem veriť, že áno...) Nažívame si v jednom tele úplne pohodlne až nastane chvíľa rozporu. 13 rôznych názorov v jednej hlave... to je takmer na skok z mosta. No ale o tom som nechcela...

...je ehm no dobre pár minút po polnoci. Sediac si tu, znovu v rámci zachovania stereotypu okupujem kompík mojej úžasnej podkrovnej izbičky kým môj drahocenný jediný brat závysláči na notasku tváriac sa, že realita jeho game sveta je všade prítomná (kto z vás by nechcel po zlomení svojích vazov len tak vstať a ísť ďalej???). Trochu psycho, ale ešte ustojím.
Hlavou mi víria podivné myšlienky. Na jednej strane pocit nekonečného šťastia z posledných dní prežitých s perfektnými ľudmi pri ešte úžasnejších šialenosťach, no na s trane druhej sa cítim ako by mi vzali srdce a hodili ho pyraňam, ktoré ho požierajú rovno pred mojimi očami. Ja len stojím a prizerám sa. Bezmocne hľadím na svoju potupu /smrť.
Takže v podstate by sa dalo povedať, že ma napĺňa úplne neutrálny pocit z celkového diania môjho reálneho života. Teda pokiaľ je realita to, čo za ňu pokladám. Na túto tému by sa dalo úžasne polemizovať, no to si nechám ešte dozrieť v niektorej zo zapadnutých, zaprášených častí mojej sivej hmoty. Možno ani nie je sivá...
Moje druhé ja v pásikovaných, čiernobielych podkolienkach, zelenou čelenkou vo vlasoch, zošúchaným green lakom v smetnom koši a potmehúckym úsmevom Vám podchvíľami máva na rozlúčku, keďže spánok, hoci by sa zdal ako plytvanie vzácneho času, je pre organizmus nesúci ťarchu sveta dôležitý...


..hasta luego
Niniel