Počas víkendu došlo k dočasnej výmene personálu. Chyžnú vystriedal komorník.

Síce chápem, že kocúr nie je zábavná spoločnosť, ale aj tak - ten chlap nebol schopný vydržať 48 hodín osamote. A to ani nebola poriadna samota, lebo som tu bol ja, ergo živý tvor, plus televízor a internet. Stále vytelefonúval kamarátom na internát, odkvačil za nimi, potom si ich dotiahol ku mne (!) domov, pozerali televíziu - Eme nahrali zábavnú diskusnú reláciu so speváčkou Kratochvílovou - a dvaja tu zostali spať, aby komorníkovi nebolo smutno. O mňa sa príliš nezaujímali, za čo som im vďačný.

K tej diskusnej relácii s extravagantnou speváčkou by som len toľko: tvárila sa, že jej púťová ezoterika, bájne anjely a tak, pomohla vysporiadať sa s fenoménom smrti - "ti lidé neumírají, oni jenom odcházejí do jiné dimenze" - a keď došla reč na jej zosnulého brata, emočne sa rozložila. Nič v zlom, je to ľudské, ale prečo sa na niečo hrať, prečo sa tváriť, že našla recept na skľudnenie emócií, keď očividne trpí. A nechtiac tým potvrdzuje, že tej pseudomystike proste neverí.

No ale nech.  

O inom som chcel. O samote.

Súčasťou života primitívnych kmeňov sú doteraz detailne prepracované iniciačné rituály puberty. Je to, ako hovoria súčasní psychológovia, separácia od matky. Koniec bezstarostného, nevedomého detstva a začiatok vážnej dospelosti.

Celé sa to začalo ešte u opičích predkov, kedy bol samček po dovŕšení istého veku doslova vyhnaný nielen od matky, ale aj od kmeňa. Nikto z účastníkov nad tým nešpekuloval. U človeka sa tento akt vyhnania ritualizoval a chlapci už neboli vykopnutí preč naozaj, len akože. U niektorých kmeňov drastickejšie, u iných menej. Rituály však mali jehu významnú dimenziu - zážitok samoty. Aby bolo každému z tých chlapcov jasné, čo ich v živote čaká. Že už je každý sám za seba a bude sa starať o iných.

Práve zážitok samoty vedie k lepšiemu porozumeniu iným ľuďom. Čo neznamená, že ich majú radšej - to je kapitola sama osebe - ale lepšie sa v nich vyznajú. Potrebujú to na prežitie. Lebo ako bolo ukázané síce v hlúpej, ale miestami vkusne cynickej fchansúskej komédii RRRrrrr!, keď si sprostý a dôverčivý, nikdy neodhadneš, či ťa neumláti kyjom šaman vlastného kmeňa.

Nežijem medzi primitívmi, a preto sa tu nepodstupuje tvrdá separácia od matky a nevyžaduje sa skúsenosť so samotou. Samota je hodnotená ako niečo strašné. Až akýsi dôkaz zlyhania sa z nej stal. Kto nie je loser, vytvára družný, veselý, nepretržite sa utužujúci  kolektív. Lebo ten odvádza myšlienky smerom von a zabraňuje, aby sa človek nestretol sám so sebou a neposral od hrôzy.

Ach, ešte dačo. Ema má malú kamarátku Olivu. Oliva má množstvo hračiek, ale všade so sebou vláči jedného-jediného medveďa (nie plyšového, o akých tu na blogu už reč bola, ale z mäkkého moderného user friendly materálu). Rád sledujem Olivu, ako sa hrá. Všimol som si, že sa inak správa k mackovi ako k bábikám. Bábiky vyžadujú starostlivosť, opateru, pozornosť, vždy pri nich ustarostene vraští čelo, kým macko je dôverník - kamarát. A raz mi to došlo. Macko je ochranné totemické zviera, hlas z extrémnych hĺbok ľudskej minulosti. Niečo, čo posilňuje dôveru v tento svet. Iste sa taký výskum nikdy nerobil, ale myslím si, že na počiatku viery sú plyšové totemické zvieratá.

Na žiadne ďalšie múdrosti si momentálne neviem spomenúť.