„ Želáte si niečo?“

„ Áno, áno, prosím vás.. Šesťdesiat bielych ruží..“

 

Starček v ošumelom sivozelenom kabáte a kockovaných nohaviciach.

V zvráskavenej dlani, opálenej februárovým mrazom, zvieral bankovku. Možno jeho posledné peniaze, ktoré mal právo vlastniť.

 

„ Śesťdesiat ruží pre moju Barborku..“

Predavačka, dovtedy začítaná do akéhosi bulvárneho plátku, zdvihla obočie k staručkej postave stojacej za pultom.

„ Napíšte jej tam, prosím, venovanie..“

„ Prepáčte, ale pán pred vami kúpil poslednú bielu ružu..“

„ Viete, biele ruže má veľmi rada.. Naozaj..“

„ Je mi to vážne strašne ľúto, ale nemôžem vám pomôcť..“

 

.. Nemôžem vám pomôcť..

 

Akoby počul jej večne mladý ustarostený hlas. Bolo to už tretie kvetinárstvo v meste, kde nenachádzal, čo tak dlho a vytrvalo hľadal.

„ Ale, dedko, ty si sa úplne zbláznil, veď vieš, že doktor ti prikázal oddychovať..“

„ Viem, Barborka, viem.. Ale nevrátim sa domov, kým ti nekúpim ruže ..“

 

A kde vlastne je.. Domov? Bez teba..? Už nikde nie som doma..

 

„ Nemal by si sa toľko motať po meste.. Chodníky sa kĺžu, môžeš spadnúť..“

„ Neboj sa o mňa, láska ..“

 

Za súmraku sedí nad zasneženým cintorínom učupená hmla. Biela ako tie ruže z mestských kvetinárstiev.

„ Barborka moja..“

Pobozká mramorový kríž a jeho horúce líce na chvíľku prilipne k obrovskej kytici v jeho náručí.

„ Pozri.. Pozri, čo som ti doniesol.. Z toho kvetinárstva na rohu ulice.. Mal som šťastie.. Štvrté.. Štvrté kvetinárstvo to bolo, ale dostal som biele ružičky pre teba..“

 

„ Dedko, dedko.. Nezabudni, čo ti hovoril doktor.. Vieš, že takéto počasie neprospieva tvojmu srdiečku..“

„ Drahá moja, prečo si mi odišla? Veď ty si si so sebou vzala celú moju dušičku.. Už tu nechcem byť sám..“

Husté snehové vločky dopadajú na rozvírené lupienky ruží. A pomaly, pomaličky opúšťajú zamrznutú pôdu a stúpajú do čoraz väčších výšok, až sa úplne stratia v hĺbkach zasklenej oblohy. Ako oni.

„ Podaj mi ruku.. Poletíme ako holuby až ku hviezdam, Barborka.. Až ku hviezdam, na ktorých rastú tie najkrajšie ruže na svete.  A spolu..“

Bol to dotyk tretieho druhu. Dotyk krehkej reality so snom. Neprerušený kontakt dvoch objímajúcich sa sôch zo slonoviny..

Nadránom vietor strapatí šedivé vlasy starčeka s modrastou tvárou.

„ Chýbala si mi, babenka.. Tak veľmi.. Bolo to tak ťažké byť bez teba, no už je dobre.. Navždy.. Amen..“