Dvanásty apríl, na prvý pohľad deň ako každý iný. Zhodou náhod štvrtok, deň pred veľkým testom z angliny – šesťdesiat minút, reading na pol strany plus ďalšie takmer tri strany gramatiky a slovíčok. Samozrejme dvanásteho apríla mi to bolo aspoň pokiaľ som ešte sedela v laviciach absolútne jedno. Užívala som si vcelku pekný deň... Po príchode na intrák ma však čosi napadlo – Nanušik. Letmo som pozrela na mobil, aby som zistila koľko je hodín a mykla som plecom. Ešte je času dosť, večer jej v pohode stíham napísať nejakú peknú básničku zakončenú želaním všetkého najlepšieho k narodeninám. Všetko stíham ako vždy. A potom som otvorila karis a pozrela sa na tú anglinu. Po pár minútach ma chytila panika, nevedela som nič, aj keď tie veci v podstate neboli ťažké... len sa brali oveľa podrobnejšie. Najviac som sa bála dĺžky toho hnusného testu, tri strany sú predsa len veľa. Dokašlala som ho, no o to teraz nejde. Kvôli angline, ktorú všade toľko ospevujem som zabudla na moju Nanušku. Prišiel víkend a ja som si žila ďalej akoby sa nechumelilo. Lenže ono chumelilo a to priadne. V nedeľu večer som sa vrátila na intrák a pozrela do kalendára. Pätnásteho. Na čo som, došľaka, zabudla? A zrazu – BLICK!!! Zo stropu padala omietka, čo som si tak trieskala hlavu o stenu. Ale bolo akosi neskoro, písať sms-ku teraz by už akosi nemalo význam. Sklopila som uši, napchala do seba všetko čo som našla a s previnilým pocitom zaliezla do postele. Ráno ma zas prinútilo myslieť na iné veci, lenže na informe som si len tak letmo preletela komentáre k mojim článočkom a samozrejme drvivá väčšina z nich bola od Nanušky. A zas sa ma zmocnil ten pocit viny, zaprisahala som sa, že s tým niečo urobím... a pritom mi bolo jasné, že cez víkend za ňou pôjdem len ťažko – zas tá hnusná škola.
A tak sa aspoň snažím ospravedlniť svoj neospravedlniteľný čin týmito pár riadkami, ktoré sú úprimnejšie ako čokoľvek, čo zo mňa v poslednom čase vypadlo. Nanušik moja zlatunká, láska môjho života, dovoľ, aby som ti aspoň takto a s poriadnym meškaním zaželala veľa šťastia, zdravia a... nie, už žiadne klišé. Prajem mnoho životného pesimizmu, dobrých chlapov, krvi, málo žíl a samozrejme obrovské množstvo úžasných ľudí, ktorí nezabúdajú na svojich priateľov...