Snívalo sa mi o babke. Mala chuderka more rokov a malý strojček zvaný srdce neuniesol nápor času a vypol sa. A telesná schránka milej báby hnije pár stôp pod zemou už hodnú chvíľu. Pri dedkovi. Nebudem písať nech im je zem ľahká, je to sračka na ohlúpovanie ľudí. Zem by nikdy nemala byť ľahká. Mala by byť vlhká slzami milujúcich a ťažšia o to viac. Dúfam, že tá jej bola. A je. Napriek tomu, že rieper neplače dúfam, že tej, v ktorej leží ona pritažili aspoň moje myšlienky.

 

Izba bola plná ľudí a príbuzných a ona po nej chodila a hľadala. Niečo nedefinované. Ľudia nevšímavo smútili a ja som ju sledoval. A tak som sa jej opýtal ako je na druhej strane. Báby sa usmiala a povedala, že fajn. Aspoň niečo.

 

Taký sen. Len jeden. Človeku, ale urobí dobre, že sa niekto iný baví. Aspoň tomuto. A potom príde prebudenie.