Každý jeden deň mám chuť niečo napísať lebo mám pocit, že mám v hlave tak min. terabajt myšlienok. Na počudovanie, to vôbec nie je príjemné. Len ich akosi neviem uchopiť, sformovať a dať na papier. Ale skúsiť to môžem.

Z úvodu by som možno v krátkosti opísala môj aktuálny stav – jesenný stav. Ako som predpokladala, moja energetická bilancia sa znížila tak z 280% na 55% :-D Chápte to tak, že moja pohybová disciplína, sila a energia klesli z úrovne tigra na úroveň hibernujúcej pandy. Pripravovala som sa na tento stav celé leto, lebo som na základe skúseností vedela, že nevyhnutne príde. Snažím sa každé jedno ráno premôcť. Zachovávam si železné pravidlo vstávania o piatej, vždy absolvujem jogu spojenú s meditáciou, ranné cvičenie a keď som doma, tak aj box a poobede bajk. Nakoniec som aj rada, lebo to ozaj pomáha, nakoľko sa taktiež zvýšil môj príjem kvôli konzumácii blbostí :-D Na jednej strane to prijímam lebo chápem, že telo potrebuje regeneráciu po tom aktívnom letnom masakri, ale nesmie upadnúť do apatie. No ale apatia nastáva. A nastáva najmä keď prídem z práce. Celý týždeň som sa premáhala a nešlo to. Radšej som pustila Netflix a pozrela celú novú sériu Sex Education a začala závislačiť na Le Casa De Papel (highly recommend!). Ak som cez leto dvakrát zapla Netflix, tak aj to som do pol hodiny zaspala :-D

Whatever. Najdôležitejšie je pozorovať sa a byť si vedomý svojho stavu. Veď aj to je krása pribúdajúcich rôčkov, no nie? Už viete čo sa vám hodí, pochopíte prečo nemôžete nosiť červené očné tiene alebo, že nikdy nebudete ten typ na nosenie ultra obtiahnutých šatičiek bez toho, aby ste museli týždeň hladovať :-D

Toto sebapoznanie vedie k mnohým skvelým objavom. Čo ma momentálne na sebe fascinuje je práve zmena postojov, názorov, štádia dozretia v čase, prijatie aktuálneho stavu a ľahkosť prispôsobovať sa danej situácii. Tak, ako sa viem v mojich 29-tich vcítiť do kože pána P. keď mal aj on 29/30, je priam neuveriteľné. Rozumiem už toľkým súvislostiam. Aký mal nadhľad, prečo konal ako konal. Už si prešiel tým pubertálnym, turbulentným, “hľadajúcim samého seba“ obdobím. A že mal trpezlivosť ľudia! Je to také to precitnutie, keď si vravíte, škoda, že som nemal/-a toľko uvedomenia v tom čase. Rozdiel je však v tom, že si tým už nelámem hlavu. Takto to malo byť a bez tej skúsenosti a sračiek by som nebola tam, kde som dnes a nebola by som tým, kým som dnes. Aj tak by si ma to počkalo. Tak ako to počkalo moju 34-ročnú kolegyňu. Nuž... jak říkává moudrá sova L. - je to cesta.

Fascinuje ma tiež ako sa sama vyvíjam. Akým veciam (ne)kladiem dôraz, akú mám odvahu, rešpekt voči sebe samej. Názory ľudí pre mňa ostávajú ich názormi. Vypočujem, vyhodnotím, nestotožňujem sa a vytvorím si na základe podnetov svoj vlastný.

Oslňuje ma ako som prijala svoju osobnosť. Ako si vážim svoje potreby, návyky a uctievam svoj kľud v duši. Idem si svoje aj keď je to častokrát vzdialené od štandardu väčšiny populácie. Neovplyvňuje ma čas, miesto, spoločnosť. Na duchovnej úrovni nie. Toto by som ešte pred dvoma rokmi nedokázala. Mala som priority prispôsobené potrebám spoločnosti, rodine, frajerovi atď. Nemyslite si však, že som až tak uvedomelá. Skôr to berme tak, že keď do môjho života príde podnet, ktorý sa mi páči/nepáči, pracujem s ním tak, aby výsledok bol uspokojujúci pre mňa, bez ohľadu na to, čo sa patrí a čo nie. A tak je to správne. Ide predsa o moje šťastie. O môj vnútorný kľud. O môj jedinečný svet utvárajúci deň čo deň môj život. Stále mi však veľa vecí nie je jedno. Ale aj to je téma na polemizovanie, v ktorom prípade je to dobre a v ktorom nie. Ja to viem. To stačí.

Nevravím to na parádu, keď tvrdím, že učinenie pre vás uspokojujúceho konania bude koniec-koncov viesť k uspokojeniu aj vášho okolia. Poviem príklad. Je tu jeden muž, ktorý sa so mnou hrá už nejaký ten mesiac a mne sa fakt dosť páči, ale vyhodnotila som, že jeho správanie je pre mňa zvláštne a mätie môj inner space. Chcem aby vo mne vyvolával zmätok? Jasné, že nie. Už som predsa veľké dievča. Žena, ktorá má samu seba na piedestáli. V plnej uvedomelosti (cháp v úplnej triezvosti mysle) som mu na rovinu, s pokorou napísala čo cítim, vyjadrila o čo mi ide a spýtala sa o čo ide jemu. V prenesenom slova zmysle, že potrebujem tento kúsok v sebe oslobodiť, keď tak tieto dvere zatvoriť a ísť ďalej. Pýtate sa, či je to takto dobre? Ja neviem. Možno pre vás nie, ale to sa mňa netýka, pretože mojej duši takýto postup vyhovuje a som na seba pyšná. Som pyšná na svoj prístup k sebe samej a odvahu, ktorú som si vybudovala. Dozvedela som sa, čo som potrebovala, vyhodnotila som sedliackym rozumom čo z toho vychádza a that´s it 😊 Výsledok - cítim sa oslobodená, viem, ako sa veci majú a nezaťažujem svojim dumaním svoje okolie :-D Všetci sme winners 😊

Netvrdím, že každé takéto jednanie vyústi vždy do 100% uspokojenia, lebo to môže mať negatívnu odozvu, ale lepšie to vedieť tu a teraz ako dumať ďalšieho pol roka, ako to vlastne chlapec má. Toto by som ešte pred pár mesiacmi nedokázala. Oplatí sa učiť sa. Prahnúť po sebarozvoji. Buďte zvedaví, snažte sa neustále hľadať cesty k tomu, čo je vám nejasné. Lebo viete čo? Vám môže byť naozaj jedno, čo si o vašom postupe nejaký chalaň pomyslí, či to bude na neho too much, či to bude pre neho príliš odvážne atď. Je to o vás. Je to vaše upratanie si pred dverami. Ak má takýto typ konania vo vás vyvolať pokoj, tak let´s do that! Dbajte však na to, že vždy by to malo viesť k oslobodeniu, nie k sebadeštrukcii. Iba vnímajte svoje vnútorné pocity.

Môže vám pomôcť keď si položíte otázku: Stojí mi daná situácia alebo človek o rozkolísanie (prípadnú stratu) kľudu v mojej posvätnej, krásnej, jedinečnej duši? Odpoveď je vždy iba jedna. Ak stojí, tak okay. Ak nestojí, tak okay. Čo s tým idete robiť aby ste dosiahli spomínaný kľud?

Rovnako je to aj so strachom. Bože ľudia... tak hrozne si hýčkame tento nezmyslený pocit. Kŕmime ho top potravinami, dávame mu luxus v podobe 5* ultra all inclusive podmienok. Prečo? Prečo? Prečo? Podľa môjho pozorovacieho procesu strachy majú počiatok vo výchove alebo v traumatizujúcom zážitku. ALE! Opäť je to o tom ako si vážite samého seba. Pretože ak máte strach pred skutočnosťami, je to ako zavŕtať hlavu do piesku pred problémami, ktoré strach spôsobujú. Ak ide o nezvratné situácie ako choroba blízkeho, keď niekto niekam cestuje, alebo sa práve nachádza na druhom konci sveta, sú to strachy, ktoré nemajú význam. Svojim negatívnym postojom veci jednoducho nezmeníte. Ony keď sa majú stať, stanú sa. Neovplyvníte, keď v danej sekunde niekto havaruje, podľahne chorobe, alebo sa stane niečo nepredvídateľné. Dokážete však urobiť jednu vec. A to myslieť pozitívne. Využiť svoju energiu na vyslanie peknej myšlienky, nepripúšťanie si zlého. Takto viete pomôcť ľuďom, ktorých ľúbite a najmä... sami sebe. Naopak, vkladať energiu do strachu vyúsťujúceho do depiek, je akoby ste sa šli dobrovoľne nechať nainfikovať koronou alebo si šli dať umelo vyvolať infarkt. Presne o tom to je. Vy nie len že situáciu neovplyvníte, ale ešte aj všetky strachy vo vás umelo formujete do reálnej choroby. Namiesto toho, vzchopte všetku tú silu vo vás, energiu ktorú márnite nad katastrofickými scenármi a posuňte ju chorému blízkemu, manželovi za volantom, či dieťaťu na študijnom pobyte vzdialeného tisícky kilometrov. Nepripúšťajte si zlý koniec, buďte človeku naopak oporou, darujte mu úsmev. A najmä si buďte vedomí, že ono všetko čo má prísť, príde. Nezmeníte to. Preto je tak zbytočné sa strachovať a vedome si privodzovať niečo, čo ani neexistuje.

Inak s týmto modelom pozitívneho myslenia viete pracovať aj voči ľuďom, ktorí vám ublížili, alebo ktorých nemáte jednoducho radi. Je fajn odpustiť človeku a namiesto hejtov mu popriať šťastie. Viete na koho to bude mať nakoniec pozitívny dopad? Iba na vás. Vy sa oslobodíte. Úprimne tomu človeku, čo vám hádzal polená pod kolená je to úplne jedno. Ide o vás. Zbavte sa zlých pocitov a krívd v živote. Bude sa vám kráčať ľahšie 😊 Možno jedného dňa aj vzlietnete 😊 Wait for it...

Tak ľudkovia, akosi som sa rozpísala a je čas ukončiť tento elaborát. Celkom to nakoniec šlo, čo poviete? A uľavilo sa mi. Niekedy keď neviem čo so sebou, papier je častokrát prvé riešenie. Vypísanie pomáha. A nie len v soul troubles, ale aj keď si zadávate ciele a tvoríte návyky. Je to fajn cesta. Skúste 😊

Na záver už len:

„Dieťa nemá problém veriť neuveriteľnému. To isté platí pre génia alebo blázna. Len ľudia ako vy a ja, s veľkým mozgom a maličkým srdcom, stále pochybujú, váhajú a zahlcujú sa myšlienkami.“

-Steven Pressfield-

Byť iný je naozaj skvelé. Veď výstrednosť je dnes v móde 😉

Vaša,

L.