Neviem, čo sa presne deje, ale v Bratislave sa jazdí čoraz viac proti predpisom Automobil nie je prepych, ale ani dopravný prostriedok. Je to zbraň. Človek za volantom útočí na naše zmysly. Nedávno som sadol do auta a celkom pokojne som si to štrádoval po ulici Vuka Karadžiča, na ktorej svojho času dvaja muži ohýbali železo (hádajte, kto to napísal), a blížil som sa k semaforu. Svietila červená, a tak som zastal, lebo som si myslel, že sa to má. Auto, ktoré išlo vpravo odo mňa, však červenú nerešpektovalo a frčalo ďalej. Vodič mal pravdepodobne nejaké iné informácie ako ja. Počkal som na zelenú a pohol som sa smerom ku križovatke na Mlynských nivách. Tam opäť svietila červená a auto, ktoré ma na predošlej križovatke predbehlo, tam napodiv stálo a čakalo na zelenú. Zastal som aj ja a usmial som sa na vodiča. Reagoval tak, že zaradil rýchlosť, nepočkal na zelenú a vyrazil. To mi už začalo byť podozrivé. Podotýkam, že to bolo vo všedný deň napoludnie. Vyzeralo to tak, že červená mu svieti pridlho, že má, skrátka, svoj vlastný biorytmus a hotovo. Kým som sa dostal k semaforu pred Istropolisom, videl som ho prejsť ešte dva razy na červenú. Spomenul som si na Kambodžu. Bol som tam v osemdesiatom siedmom a v hlavnom meste vtedajšej Kampučie Phnom Penh nejestvovali nijaké pravidlá cestnej premávky. Na križovatkách sa jazdilo systémom "kto príde prvý, má prednosť", napriek tomu, že všade fungovali semafory. Keď som sa na to pýtal miestnych obyvateľov, povedali mi, že na červenú by mal vodič teoreticky zastať, ale ak sa veľmi ponáhľa, tak nemusí. V Phnom Penhe sa ponáhľali všetci.
        Pozoruhodné bolo, že pri tej premávke bez akýchkoľvek pravidiel nevidel som tam za tri týždne ani jednu haváriu. A o to tu ide. Uvedomil som si, že my, čo dodržiavame dopravné predpisy (je nás už len hŕstka), brzdíme premávku a môžeme spôsobiť hotovú katastrofu. Keby už spomenutý vodič blížiac sa k semaforu bol zaradený, nedajbože, za mnou a nerátal by s tým, že ja debil zastavím na červenú, tak ho mám v kufri. Viem si predstaviť, ako by sa rozčuľoval (ak by to prežil) a ako by som si to zlizol za to, že neviem, že červená už neplatí. Ale prečo nám to taja? Prečo nám to neoznámia? Veď mám nielen normálnu, ale aj mailovú adresu. Prečo nám, hŕstke, ktorá si ešte furt myslí, že pri odbočovaní treba najprv vyhodiť blinker a až potom odbočiť, nepovedia, že je to prežitok. Minulé storočie! Že sa už odbočuje inak. A síce tak, že najprv odbočíte a až potom, prípadne vyhodíte smerovku, aby ste dali najavo, že ste odbočili.
        Čo som komu urobil, že sa takéto zásadné veci dozviem vždy posledný? Predstavte si, že ešte dovčera som si, ja trkvas, myslel, že do jednosmerky nemožno vojsť v protismere. Neplatí! Trochu ma mrzí, že mi nikto nič neoznámil, asi preto, že som už v dôchodcovskom veku a nepredpokladá sa, že mám na to, aby som jazdil. Ale aj tak som rád. Pohyb na bratislavských uliciach sa stal dobrodružnejším a veselším. Pripomína mi to mladé časy, keď sme s jedným z ponovembrových ministrov kultúry jazdili na jeho chrobáku VW z divadelného klubu na Laurinskej do Carltonu krížom cez Hviezdoslavovo námestie. Ale to bolo pred tridsiatimi rokmi, to bolo v noci a my sme boli mladí umelci.

Zdroj: Milan Lasica: Spoza dverí, IKAR 2003
------------------------------------------------------------------