Áno, musím..A o čo vlastne ide?

Moji skalní čitatelia majú iste v živej pamäti básne,ktoré vychádzali v spolupráci s jedným fotografom tu z blogu. Ten projekt som nosila v hlave dlho,ale keďže som prechovávala k autorovi hlboký rešpekt, nedochádzalo k jeho realizácii. Až raz. Odvážila som sa osloviť ho s prosbou a on, nachádzajúc sa v dobrej nálade, neposlal ma do horúcich pekiel.

Spolupráca sa spustila. Bola síce krátka,ale plodná. Fotky,ktoré mi boli zaslané na spracovanie ma oslovovali a tak nebolproblém písať k nim básne. Celé ma to bavilo, ale..

Neviem,koľkí z vás pamätajú totalitu. Niekto hádam áno. Tam sa to dialo celkom bežne, že keď niekto vyjadril otvorene svoj názor, a ten nebol presne taký,ako sa očakávalo, tak bol "potrestaný". A to sa stalo aj tu. Vyjadrila som svoj názor. Prišiel trest. Fotky z mojich básní nezmizli pre moju vlastnú ješitnosť, ani pre moje rozhodnutie. Bola som o to požiadaná ich autorom a jediným majiteľom. To,že sa to dotýkalo aj mojej práce už bolo vedľajšie. Pre neho..

Na chvíľu ma to zrazilo k zemi. Nebola som schopná slova, ani rýmu, ani žiadnej súvislej vety. Ale odkazy od vás ma naštartovali. Pomaly ožívam. Rozhodnutá vo svojej práci pokračovať. Rozhodnutá plniť tento blog tým,čo niekoho poteší, niekoho znechutí, niekoho naštve a niekoho rozosmeje.

A budem pokračovať aj v projekte,ktorý som si vytúžila. Pretože ma naplňal a tešil. A tešil aj mnohých z vás. Pretože ho pokladám za vrchol mojej  blogerskej tvorby. Viem. K slovu potrebujem fotky. Dlho som zvažovala rôzne alternatívy. Nakoniec som sa rozhodla. Budem použivať obrázky z www.4ever.sk . Nech mám istotu, že moje básne raz neostanú bez obrazu. Že telo neostane bez duše a duša bez tela. Pretože jedno k druhému patrí.

Milí moji priatelia. Ďakujem vám za vašu priazeň, za podporu, za to,že tu ste. Keby nebolo vás, nemala by som tu čo robiť ani ja.

Tým ostatným odkaz: Nebojte sa. Nikto tu nie je navždy. Niečo raz odpadne. Buď  tá antipatia, alebo ja, alebo vy..:))