I. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa

Toto prikázanie Pán Boh sformuloval veľmi „osobne“ – skoro menovite: „nebudeš mať“... Znamená to, že všetci veriaci – ja a ty - nesmú mať nikoho a nič, čo by bolo dôležitejšie ako Boh, čo by Ho nejakým spôsobom mohlo zacloniť, alebo čo by Ho mohlo presunúť do pozadia. On musí byť vždy ten najdôležitejší a nezastupiteľný. Od nás Mu patrí najvyššia úcta a máme Mu podriadiť celý svoj život.

Je dôležité uvedomiť si a mať na zreteli, že Boh je samotné dobro – plné dobro. On je pravda – plná pravda. Len On je svätý a len On môže posväcovať. On povolal celý svet k existencii a v ňom aj nás, ľudí slobodných a schopných spoznať Boha a Jeho lásku. Preto by malo byť samozrejmosťou, že Boh má mať prvé miesto.

Súčasným problémom je skutočný rozmer našej úcty. Teoreticky veriaci ľud uznáva, že Boh je jediný Boh, ale svojim životom nesvedčia o živote s Ním. Síce chodia do kostola, dokonca z času na čas sa aj modlia, ale v skutočnosti s Ním nepočítajú. A to je problém človeka. Nestačí teda veriť v Boha, treba s ním aj rátať v životných situáciách. Keď sa pozerám na svoj život, tak vidím, že najdôležitejšie sú pre mňa veci tohto sveta – pozícia akú chcem dosiahnuť a veci materiálne po ktorých sa zháňam. Dôležite miesto v rebríčku hodnôt zaberajú radosti tohto sveta... Výsledok je taký, že pre mnohých Boh je a zároveň nie je jediný Boh. Niekedy dokonca si to aj vyčítajú, ale svoje správanie nemenia. Niektorí čestnejší vedia sa zamyslieť nad svojou vierou, čí náhodou nie je v nich viac nevery ako viery.

Ale to nie je všetko. Niektorí ľudia aj s malým kúskom viery, dokážu podľahnúť rôznym poverám, neistotám. Istý námorník rozprával, že počas plavby vo veľkej búrke, hrozilo ich lodi potopenie. Avšak náhodou našli na lodi nejakú vec, ktorá tam vôbec nepatrila. Vtedy si povedali, že je to „nadprirodzené znamenie“. Jednoducho začali veriť, že vďaka tejto veci dostanú sa z nebezpečenstva. A začali ju strážiť ako oko v hlave. Nikto však nepomyslel na to, aby sa utiekali k Pánovi.

Význam a túžba po materiálnych veciach stáva sa u mnohých ľudí určitým druhom obdivovania. Výsledkom sú rôzny bôžikovia, ktorým sa vzdáva úcta. Najčastejšie pri stretnutí ľudí, ktorí dosiahli úspech. Vtedy sa ozýva závisť a túžba po tom, aby sa im človek vyrovnal, alebo ich dokonca aj predbehol. Takíto ľudia prestávajú počítať s akýmikoľvek zásadami, dokonca často aj so zdravým úsudkom. Predmet túžob, žiaľ veľmi pozemský, stáva sa pre nich všetkým. Keď sa zaslepenosť pominie, keď vytriezvejú, vynoria sa otázky: Prečo je to tak? Prečo život je takou hojdačkou? Prečo najdôležitejšie a prvé Božie prikázanie tak slabo vplýva na správny smer života?

Kde nájdeme odpoveď na takéto otázky?

Vo Svätom Písme, v Starom Zákone Boh povedal: Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl... To je vlastne to, čo ľudom najčastejšie chýba a preto je to tak ako to je. Ale aby sme milovali Boha tak ako On si to praje, je potrebná viera. Pravdou je, že my sa o ňu zrejme málo usilujeme. Na všetko máme čas, len nie na to, čo potrebujeme. Pozrite sa do svojich domácich knižníc a usúďte sami, či je tam aspoň jedna knižka, ktorá sa venuje problematike viery? Ako často ľudia vo svojej viere ostávajú na úrovni viery prvoprijímajúceho dieťaťa. Preto, niet sa čo čudovať, že toľko veci s takou jednoduchosťou zastiera im Boha. Človek len tak sám od seba nie je schopný dostačujúco milovať Boha. K tomu je potrebná Jeho milosť. I tu sa javí otázka – modlíme sa o vieru?
Konštatovanie je poľutovaniahodné – veľmi zriedkavo.
A možno dokonca vôbec sa nemodlíme, a keď áno, tak len niečo rapotane. Modlitba, to nie je len hovorenie slov – rapotanie – ale je to rozhovor s Bohom, s Tým najvyšším. Modlitba je rozhovorom s Bohom o všetkých záležitostiach, aj o tých obyčajných a každodenných.

Nie je to však ani teraz koniec. Určite ste si všimli, že Boha máme milovať celým svojím srdcom, celou svojou dušou a so všetkých síl. To znamená, že Boh ma zahrnúť celý náš život. Teda človek nemôže rozdeľovať svoj život na kúsky, alebo na úseky: niečo pre seba, niečo pre iných, a nakoniec len to čo sa zvýši – obetujeme Bohu. My Ho predsa máme milovať zo všetkých svojich síl tak fyzických, ako aj duchovných. Celou mocou svojej vôle, celou mysľou, celým cítením, teda celým bytím. Všetky naše sily by mali byť podriadené Bohu.

Človek je osobou, ktorá je vo svojej podstate nerozdielna a preto celá má byť usmernená na Boha. Bohužiaľ nie vždy je to tak. Keď sa človek takto neusmerní, vždy bude mať pred sebou nejakých väčších alebo menších bôžikov.

V náboženskom živote, podobne ako vo veciach tohto sveta je potrebná práca. Viera, nádej a láska voči Bohu nám boli dané v okamihu sviatosti krstu. Bolo to semienko hodené do pôdy našej duše. Avšak, aby sa toto semienko mohlo vyvíjať, musí byť pestované – je tu potrebná naša práca, naša námaha.

Ide tu samozrejme o intelektuálnu prácu, aby sa človek mohol otvoriť na pôsobenie Božích milostí, ale tiež o fyzickú námahu, aby sa v človeku nerozvinuli zlé sklony. Každý človek musí bojovať s burinou zla, ktorá je schopná zadusiť Boží život v nás. Samozrejme, aby Boh bol pre nás jediným Bohom, v našom živote musí byť modlitba a zachovávanie všetkých prikázaní. Len vtedy, ani krása tohto sveta, ani túžba po dosiahnutí nejakých hodností tohto sveta nebudú schopne zastrieť nám jediného a pravého Boha.