Hlavnou témou konzervatívnych strán je ochrana tradičných hodnôt, na ktorých vyrástla naša kultúra, kam patrí podľa KDH viera v kresťanské učenie, boj proti zlu, ochrana života a tradičná rodina. No a práve ochrana rodiny pred narastajúcim "zlom" liberalizmu v podobe homosexuálnych rodín sa už viackrát stala predmetom konfliktu vo vládnej koalícii medzi kváziliberálmi z ANO a konzervatívcami z KDH.

Nie je mojím cieľom polemizovať s hodnotami, ktoré vyznávajú voliči KDH a už vôbec nemám v úmysle sa postaviť na stranu kohokoľvek. Chcem len poukázať na možný konflikt medzi vnútornými pohnútkami, ktoré vedú KDH k boju za ochranu tradičnej rodiny pred homosexuálmi a prostriedkami, ktoré v tomto boji KDH presadzuje.

KDH oficiálne považuje homosexualitu za chorobu, z ktorej sa dá vyliečiť. Tento postoj bol viackrát verejne vyjadrený, napríklad psychiatrom Alojzom Rakúsom, ktorý údajne "vyliečil" dvoch homosexuálov. O toto tvrdenie sa opierali predstavitelia KDH, najmä J.Čarnogurský a V.Palko.

V plamennom boji okolo otázky, či sa dá homosexualita liečiť, alebo nie sa používajú na oboch stranách neveľmi férové rádobyvedecké tvrdenia. Napríklad Rakús opiera svoje tvrdenie o zanedbateľnú vzorku homosexuálov, ktorých údajne úplne vyliečil, a ktorí navyše mohli byť bisexuáli. Ale aj druhá strana sa opiera o jednotlivé vedecké výskumy, ktoré môžu poukazovať iba na niektoré oblasti problému napríklad prednáška "Súčasná rodina a fenomén homosexuality" MUDr. Antona Rákaya.

Faktom však je, že homosexualita je vedecky otvorená otázka a akékoľvek jednoznačné tvrdenia o jej podstate sú nevedecké. Pre katolícku cirkev a pre KDH je však príčinou choroba, čo je len jedna z foriem zla, a proti chorobám je predsa správne bojovať a nie ich podporovať.

Treba proti chorobám bojovať?

Najprv predpokladajme, že homosexualita je choroba. Akého je charakteru? Pod pojem choroby sa zaraďuje celý rad javov, ktorých podstata je často značne odlišná. Chorobou je chrípka, ktorú spôsobuje vírus, ktorý využíva naše bunky na svoje rozmnoženie, ale aj zápal pľúc, ktorý spôsobujú baktérie, ktoré využívajú naše bunky ako svoju potravu. Pod chorobou sa rozumie napríklad rázštep, ktorý vzniká počas vývinu plodu v maternici, ale aj mongoloidnosť, ktorá je dôsledkom chybnej replikácie chromozómov v zárodočných bunkách, ale aj hemofília, ktorá je dôsledkom mutácie génu na Y chromozóme DNA a je dedičná. Zlomenina je tiež choroba, spôsobená prostredím, ale aj nueróza, ktorú údajne spôsobuje ranné štádium výchovy, pravda, ak uveríme Freudovi.

Ešte pred dvesto rokmi bol všeobecne rozšírený názor, že choroby sú boží trest, alebo skúška, ktorú treba podstúpiť pred vykúpením. Dôsledkom búrlivého vývoja lekárskej vedy je presvedčenie, že všetky choroby sa dajú liečiť, chce to iba dostatočný čas na vedecký výskum. Ale je tomu naozaj tak?

Záleží na tom, aký uhol pohľadu zvolíme. Ak skúmame počet novorodeneckých úmrtí, tak áno, počet klesá. Rovnako radikálne klesol počet úmrtí na voľakedy fatálne bakteriálne ochorenia, ako je tuberkulóza, angína, alebo zápal pľúc. Tiež stúpa priemerna dĺžka života. A veľa podobných príkladov, ktoré dávajú lekárom pocit úspechu.

No dá sa na vec pozrieť aj z inej strany. Klesol počet chorôb? Odpoveď na túto otázku je zložitá. Napríklad stúpa počet alergií, ale aj rakovinových ochorení. Vznikol celý rad nových chorôb, ako je AIDS, EBOLA, SARS a podobne. Zároveň sa vracajú staré kmene baktérií v nových mutáciách, ako je napríklad baktéria operačných sál Staphylococus aureus, alebo nový kmeň tuberkulózy. Obidva sú príkladom toho, ako lekárska veda tým, že lieči existujúce choroby, produkuje choroby nové. Kde inde mohol vzniknúť na všetky antibiotiká odolný mutant stafilokoka, ako v operačných sálach, kde sa na baktérie vyvoláva extrémny selekčný tlak prostredníctvom dezinfikácie silnými antibiotikami? Dôsledkom je Staphylococus aureus, ktorý odoláva prakticky všetkým antibiotikám.

Dôsledkom úspešného postupu lekárskej vedy môže byť aj prudký nárast alergií, ktorý viacero vedcov vysvetľuje veľkou sterilitou prostredia detí, čoho dôsledkom sa imunitný systém pripravený dlhým obdobím evolúcie na špinavé prostredie, plné patogénov, nemá na čom "učiť" a začína za patógény považovať iné objekty prostredia, napríklad peľ rastlín.

Dôsledkom úspechov lekárskej vedy je aj celý rad chorôb spojených s prirodzenou degeneráciou organizmu vekom. Ľudia sú čoraz starší a zároveň stále chorejší. Artritídy, srdcovocievne ochorenia, rakoviny, neurodegeneratívne ochorenia a celý rad iných chorôb je typických pre vek nad 40 rokov, teda na obdobie, kedy už väčšina našich predkov umierala. Podľa doterajších poznatkov nás evolúcia naprogramovala na tento životný cyklus:

• neoténia - od narodenia po pohlavnú zrelosť, teda do 12-14 rokov. V živočíšnej ríši nezvykle dlhé obdobie, kedy musia rodičia vkladať do budúcej generácie vysoké rodičovské investície v podobe potravy, ochrany a odovzdania kmeňových skúseností.
• pohlavná zrelosť - od 14 - 40 rokov hlavne pre ženy, obdobie reprodukcie. V prirodzenom prostredí človeka je ale menopauza krajným obdobím, typicky sa ľudia prestávajú rozmnožovať v skoršom veku medzi 30-40 rokov. V tomto období je človek najzdravší a má najviac síl na prežitie a ochranu ďalšej generácie.
• staroba - 40-50 rokov. V tomto období je podľa viacerých výskumov pre náš druh typické investovanie do potomstva detí vlastných detí namiesto rozširovania počtu priamych potomkov. Zrejme je z hľadiska celkovej bilancie počtu prežitých potomkov v podmienkach dlhého obdobia neoténie výhodnejšia pomoc pri starostlivosti o vnukov, ako zvyšovanie počtu vlastných detí.

Zdá sa, že nad 40 rokov už nebolo v prirodzenom prostredí človeka výhodné udržovať vysokú odolnosť organizmu ma úkor ďalších generácií a prirodzený výber zabezpečil optimálnu vekovú štruktúru na prežitie čo najväčšieho počtu potomkov.

Ak by to bolo tak, dá sa povedať, že lekárska veda predlžujúc ľudský vek logicky rozmnožuje počet chorôb v tretej fáze života.

Rovnako sa dá povedať, že najviac ľudí prirodzene umiera v prvom a treťom období života. V treťom je to jasné. V prvom sú eliminované vrodené chyby spôsobené mutáciami a nevhodnými kombináciami génov, rovnako ako vývojové chyby vnútromaternicového vývoja. Kojenecká a detská úmrtnosť je výsledok selekčného tlaku na náš genofond. V minulosti tento tlak zabezpečil prežitie najlepšej kombinácie genofondu. Vďaka lekárskej vede je tento tlak do značnej miery eliminovaný, čoho dôsledkom je úspešné šírenie rôznych mutácií a na prežitie nevhodných kombinácií genofondov. Niet sa preto čo čudovať, že rôzne choroby, ktoré boli v minulosti veľkou zriedkavosťou dnes úspešne infiltrujú celkový genofond ľudstva.

Z uvedeného je zrejmé, že s tým "pokrokom" v lekárskej vede to nie je také jednoduché, ak sa skutočnosti nevytrhnú z celkového kontextu. Vôbec samotná myšlienka pokroku je iba inou formou kresťansko-židovského vyčleňovania "dobra" proti "zlu". Ovšem nič sa nedá takto deliť bztrestne. Každé posilnenie "dobra" značí posilnenie "zla" v celkovom kontexte.

Hoci sa paradoxne s posiľňovaním "dobra" v liečení ľudí pomocou descartovskej racionálnej vedy dopúšťame aj zvyšovaniu "zla" v náraste rôznych ochorení, vedomie tejto súvislosti iba veľmi pomaly preniká do všeobecného povedomia. Ale preniká, a som si takmer istý, že skôr, či neskôr sa tohto faktu zmocnia náboženskí radikáli a opäť budú poukazovať: "Hľa ľudská pýcha!!! Chcela pôsobiť proti Božiemu dielu a tu je výsledok."

No a práve teraz sa odvažujú tvrdiť hlavne kresťanskí aktivisti, že homosexualita je choroba, teda zlo, a musíme ju liečiť. Ako neskôr ukážem, práve táto snaha o liečenie môže viesť k pravému opaku - k narastaniiu podielu homosexuálne orientovaných jedincov na celkovej populácii.

Akého typu choroby asi podľa KDH homosexualita je? Zrejme ju nepovažujú za infekčné ochorenie, ba ani za genetické, či inak vrodené. Presne v duchu ich ideológie zla ju považujú za psychické ochorenie spôsobené nemorálnym správaním, teda hriechom, teda nesprávnou výchovou. Možno. Problém je však v tom, že dnes už aj psychológia a psychiatria nevyznáva tzv. behavioristický model psychiky, ktorý bol tak rozšírený v prvej polovici dvadsiateho storočia. Stále viac chorôb, za príčinu ktorých bola pôvodne považovaná nesprávna výchova, je dnes liečených medikamentózne, tzn, že majú vrodený charakter. A nielen to. Podľa evolučnej psychológie, ktorá naberá na stále väčšej váhe, sa dá predpokladať, že minimálne 70% nášho správania je podmienených geneticky a zvyšok prostredím - teda aj výchovou. To aj zdôraz)ujem preto, lebo vplyv prostredia sa nedá obmedziť iba na výchovné pôsobenie rodiny, či školy. Ide o zložitý komplex pôsobenia všetkého, čo tvorí prostredie človeka.

Aby toho nebolo dosť, charakter homosexuality, jej približne stabilné rozšírenie v populácii a spôsob jej odovzdávania do ďalších generácií nebezpečne pripomína zákonitosti, ktoré zatiaľ poznáme v evolučnej biológii. Preto veľa vedcov je toho názoru, že príčinu homosexuality možno hľadať v evolučnej dynamike.

Za všetky hypotézy aspoň jednu, vedecky zatiaľ najspornejšiu. Našimi najbližšími príbuznými sú šimpanzy a opice bonobo. Zatiaľ čo sú prejavy homosexuálneho, alebo bisexuálneho správania u šimpanzov zriedkavé u opíc bonobo sú naopak bežné a fungujú ako významná súčasť ich sociálnej komunikácie (Frans de Waal "Bonobo Sex and Society"). Náš druh je vysoko flexibilný v možnostiach svojho správania sa. Evolučná logika hovorí, že na to musí mať pripravený genetický aparát, ktorý dokáže vytvoriť takú mozgovú štruktúru, ktorá túto flexibilitu umožňuje. Je teda pomerne dobre možné, že sme vo svojom sexuálnom správaní niekde medzi šimpanzmi a opicami bonobo.

Je to iba jedna z hypotéz, ktoré naznačujú vrodený charakter homosexuality. Ak je naozaj vrodená, treba ju liečiť? Vieme o čo prídeme, alebo čo poškodíme tým, že budeme vrodenosť (teda vlastne "boží zámer") potláčať? Čo keď si takto pripravíme nejaký problém typu Staphylococus aureus, pravda v zatiaľ netušenej forme?

Boj KDH proti božiemu dielu

Treba povedať že príčiny homosexuality zatiaľ nie sú jednoznačne určené. Veľmi pravdepodobné je, že ich môže byť viacero, ba dokonca môže byť viacero druhov homosexuality. V nasledujúcej úvahe budem vychádzať z týchto poznatkov:

• z celkového počtu homosexuálne orientovaných jedincov je väčšia časť (až 70%) schopná žiť v heterosexuálnych vzťahoch a
• je dosť veľká pravdepodobnosť toho, že prinajmenšom časť homosexuálnych jedincov má svoju orientáciu determinovanú geneticky, tzn. ich orientácia je podmienená nejakou skupinou génov.

Pre druhú skutočnosť hovorí rastúci počet štúdií. Ak je to tak, pre KDH a cirkev z toho vyplýva nepríjemný logický dôsledok - tým, že bránia vzniku homosexuálnych rodín podporujú šírenie tých génov, ktoré podmieňujú homosexualitu.

Aby sme toto tvrdenie pochopili, musíme si ubvedomiť, že vždy doteraz istá časť homosexuálne orientovaných jedincov žila v heterosexuálnych vzťahoch a aj keď v týchto vzťahoch nebola sexuálne uspokojená, predsa len mala možnosť sa rozmnožovať a tým aj rozširovať svoju homosexuálnu orientáciu prostredníctvom génov do ďalších generácií. Práve preto, že hoci boli homosexuálne orientovaní, no boli schopní heterosexuálnych vzťahov, sa vyskytujú títo jedinci častejšie ako čistí homosexuáli, ktorí oveľa ťažšie prenesú svoje gény do ďalších pokolení. Zdôrazňujem, že stále hovoríme o takej homosexualite, ktorá je podmienená geneticky.

Vždy existuje časť jedincov, ktorí z rôznych dôvodov chcú mať deti. Zrejme to je tak aj medzi homosexuálmi. Táto potreba sa dá v heterosexuálnom prostredí uspokojiť jedine v heterosexuálnom zväzku. Alebo presnejšie povedané - doteraz sa dala. Dôsledkom toho je, že napriek silnému spoločenskému tlaku sa gény podmieňujúce vznik homosexuality nevytratili, ale práve naopak - mali možnosť sa šíriť medzi populáciou.

Je oprávnená otázka, prečo teda nie je početnejšia subkultúra homosexuálov ako zväčša uvádzaných 5%? Správna odpoveď je, že neviem, ale sú niektoré indikácie, ktoré môžu niečo naznačovať. Ale to patrí do inej eseje. Stačí. keď si uvedomíme, že vždy keď sa v nejakej kultúre prestala homosexualita prenasledovať, zrazu z ničoho nič sa dokázalo bez problémov správať homosexuálne viac jedincov, ba z homosexuality sa stala móda - viď napríklad antické Aténxy, či Rím v neskoršom období. Aby sme sa dokázali takto správať, musíme mať na to základnú výbavu a tou sú gény.

Ale vráťme sa k našej téme. Predstavme si spoločnosť, v ktorej si môžu homosexuálne orientované páry adoptovať deti. V dôsledku toho klesne počet homosexuálne orientovaných jedincov, ktorí chcú mať deti a ktorí žijú v heterosexuálnom vzťahu. Zníži sa tým možnosť prenosu ich génov do ďalších generácií. V konečnom dôsledku budú dlhodobom horizonte ich gény vytlačené génmi, ktoré viac podporujú heterosexuálne správanie.

Vidíme teda, že KDH tým, že chráni tradičnú rodinu pred liberálnymi vplyvmi, zároveň s veľkou pravdepodobnosťou podporuje šírenie génov podmieňujúcich homosexualitu. Hľa, paradox. Ak je teda homosexualita chorobou a choroba je zlom a zlo, ako veria kresťania, je dielom Satana, tak KDH podporuje dielo Satanovo. Pravda, ak je homosexualita aspoň čiastočne podmienená geneticky.