Začnem ako sa patrí, po poriadku...s mojim jediným bratom Števom, ktorý mal už dosť veľa „za klobúkom“, aby vedel, kedy si môže dovoliť robiť zle a dobre. V prvom rade musím spomenúť, že som v určitú dobu svojho života prišla od neho k prezývke, ktorou ma častoval ešte dlhé roky. GEDŽO!...len neviem, čo mu to zišlo na um, keď vymyslel takúto somarinu! Veď to nedávalo žiadny zmysel, ale aj napriek tomu sa táto jeho somarina ozývala po našej horárni vždy , keď sa s dupotom valil braček dolu schodmi do kuchyne a naďabil pritom na mňa. Ani sám veľakrát nevedel, čo odo mňa chce,... zreval len „gedžo“, poď sem...“ a už bol čiastočne spokojný. Bola som asi jeho denná dávka nadávkovej drogy. Čím sme boli všetci starší a ja som sa už dokázala motať po okolí sama, nebolo týždňa (nechcem preháňať), aby mi nebol robil také „prieky“, ktoré musel veľakrát vyriešiť iba hrubý remeň zavesený na okennom ráme v malej izbičke...alebo ostré hrany triesok akurát narúbané v drevárni.

Jeden večer nás nechali doma samých. Štyri horárove deti osameli a jediný mĺkvy tvor v kuchyni bol náš prvý slovenský kopov Broko. Naši rodičia sa vybrali na návštevu! Návšteva o dva domy ďalej. O pár sto metrov ďalej. Kuchyňa bola veľká, ako sa na horáreň patrí. Uprostred veľký stôl a pri kachľovej peci sa nachádzala posteľ, kde si často ocko dal 15 minútového popracovného šlofíka. Ja som v ten večer obsadila túto posteľ s hračkami a súrodenci zasadli za stôl. Nikto z prítomných mi nedokázal odpovedať na moje ustavičné otázky podľa môjho gusta, preto som ticho prezliekala svoje bábiky a „bajočkom“ sledovala zvyšok osadenstva. Aj psa. Priznávam, bola som doterná a zvedavá, ale možno preto som dnes taká múdra...!! Náš Broko bol pes jediného pána. Zvyknutý chodiť do kuchyne len na povolenie gazdu, no rokmi si zvykol, že má výsostné právo dnu aj spávať, pokiaľ sme ho na noc nevyhodili von. Zo začiatku spával pod posteľou, zriedkavo s drzosťou obsadil aj posteľ, keď na nej momentálne nikto neležal. Mal svojský spôsob lezenia na sprivatizované miesto. Jedna laba pomaličky išla vzduchom smerom hore na posteľ. Perfektne spomalený film. Akoby tou pomalosťou a psím pohľadom smerom k pánovi za stolom zisťoval, či smie, alebo nie. Spoločne sme sa veľakrát nasmiali, ako opatrne vyťahuje na posteľ labu za labou, potom zadnú labu za labou a nakoniec vytiahol ladným spôsobom aj svoj psí zadok. Po rokoch nás smiech prešiel, nakoľko sme zistili, že on si tú posteľ po večeroch „osvojil“! Bez povolenia.

 Presne to isté urobil aj v ten večer, keď „kocúr odišiel a myši mali ráj“. Rozdiel bol len v jednom, že sa moji starší súrodenci (myši), už dlhšiu dobu nemali na čom zabávať. Bratovi prišla na um „perfektná“ myšlienka ako sa pobaviť. Prisadol si ku mne na už obsadenú posteľ, ťapkaním po nej prebudil nášho Broka a ten to pochopil ako povolenie vyliezť hore. Však si aj vyskočil a usalašil sa vedľa mňa. Sprvoti som bola rada, donekonečna som ho hladkala po chrbte, len Števkovi to nestačilo! Jednoducho ma začal ťahať za ruku a triasť mi ňou nad zaspávajúcim starnúcim psom a hlasno ho dráždiť: „Chyť si Broko, chyť, bije ťa, bije...“ a ten hlupák starý sa dal nachytať! Začal po mne chniapať. Najprv vo vzduchu cvakali jeho silné zubiská lenivo, no keď som ja do toho začala od strachu, ale hlavne od srdu, poriadne vrieskať, myslel si, že je to naozaj. A tak chňapol! Rovno do mojej chudej nôžky. Hurónsky smiech sa ozýval našou teplučko vyhriatou kuchyňou. Premiešaný s mojím piskľavým vreskotom.

"Všetko požalujem, všetko, aby ste vedeli"!!!...to nevravím dnes, to boli slová, ktoré sa mi vtedy darilo pomedzi slzy vykrikovať donekonečna...No donekonečna nie, pretože v priebehu malej chvíľky prišli akoby zázrakom moji záchrancovia (ocko a mamka). Nestihli zhodiť ani kabáty v chodbe, pretože môj plač a krik bolo počuť až von na dvor. Nedala som nikomu čas ani na otázku „čo sa stalo“ a už lietali kuchyňou moje žaloby: „Števo nahuckal Broka, aby ma zožral...!Broko ma chcel zožráááť!“. Dookola som opisovala s veľkým "prifarbením" skutočnosti svojmu taťkovi, ako ma pes chcel „zožrať“, ale to už som ostala v kuchyni sama . Všetci urehotanci starší odo mňa, sa rýchlo „zdekovali“ do izieb na poschodí a tým zahájili svoju obhajobu . Vedeli, že aj keď je pravda trochu iná, odmena ich neminie! Ak nie bitka, tak aspoň kľačanie v kúte, čo bolo za nášho detstva najvýchovnejším trestom. Remeň lietal vzduchom len pri najvyššom bode „mrazu“ v ockových „jedoch“. Jasné, že sa domom zase rozliehalo pár slovných „bohov“, veď nakoniec, neutrpela som nič vážne. Len štyri odtlačky tesákov v stehne. Utešilo ma iba vedomie, že každý, ešte aj ten pes, dostal poriadnu príučku. Takých príučiek vďaka mne, bolo v našom spoločnom detstve ešte veľa, ale nemali ste si zo mňa robiť „pokusného králika“ a bodka...!!!

Ponaučenie: kto ma chce dať zožrať, musí sa rýchlo z kuchyne pratať...aj so psom!