Od 1. 1.  2003 platí zákon č. 395/2002 Z. z. o archívoch a registratúrach a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Stručne sa žiada povedať „archívny zákon“. Reálne je však potrebné hovoriť skôr o registratúrno-archívnom zákone:  http://jaspi.justice.gov.sk/jaspiw1/htm_zak/jaspiw_maxi_zak_fr0.htm

"Zákon upravuje organizáciu a pôsobnosť orgánov štátnej správy na úseku archívov a registratúr, organizáciu archívov, práva a povinnosti zriaďovateľa archívu, archívu, vlastníka archívneho dokumentu, prístup k archívnym dokumentom, ako aj práva a povinnosti pôvodcu registratúry (§ 1 ods. 1)".  

"Archív je odborné pracovisko, ktoré preberá, eviduje, ochraňuje a sprístupňuje archívne dokumenty (§ 2 ods. 1). Archívnym dokumentom je záznam, ktorý má trvalú dokumentárnu hodnotu pre poznanie dejín Slovenska a Slovákov. Archívnym dokumentom je aj filmový alebo zvukový záznam, ktorý vznikol do r. 1950. Archívnym dokumentom nie je knižničný dokument a zbierkový predmet (§ 2 ods. 2)."

V úvode zákona by sa žiadalo zdôrazniť, že zákon upravuje (by mal upravovať) tvorbu a správu (celého) Archívneho dedičstva Slovenskej republiky, ako aj správu cudzích archívnych dokumentov, ak sa dočasne nachádzajú na našom území. Archívne dedičstvo sa tvorí tým, že záznamy už uložené  v archívoch sa spracúvajú (triedenie, usporadúvanie, skartácia, ktorá pri starých dokumentoch odpadáva, inventarizácia), získavajú sa prírastky a ovplyvňuje sa (v rámci tzv. predarchívnej starostlivosti) tvorba registratúr, ktoré sú potencionálnym zdrojom budúcich archívnych dokumentov. Archívne dedičstvo sa spravuje tým, že archívne fondy, zbierky a dokumenty sa evidujú, reštaurujú, ochraňujú a umožňuje sa ich využitie záujemcom. Spravujú (mali by) sa aj cudzie archívne dokumenty, ktoré sú na našom území dočasne.

Zo zákona sa vyčleňujú registratúrne záznamy  Slovenskej informačnej služby a zložiek Vojenského spravodajstva (Vojenské obranné spravodajstvo, Vojenská spravodajská služba) preto, že (podľa Dôvodovej správy) k záznamom SIS má prístup len súd (starým záznamom v zmysle § 17 ods. 3 zákon č. 46/1993) a k záznamom VS ani súd (oprávnenie na zničenie starých záznamov v zmysle § 17 ods. 4 zák. č. 198/1994 Z. z.).

A vojaci tak aj postupovali: http://www.sme.sk/c/4289232/vojaci-znicili-cenne-dokumenty.html

Vysvetlenie v dôvodovej správe mi pripadá príliš zjednodušené (z pohľadu zákonov o spravodajských službách) a nedostatočné (z pohľadu tvorby archívneho dedičstva). Zákon sa totiž  zaoberá (stručne) len registratúrnymi záznamami spravodajských služieb. Nerieši postavenie archívov  (ktoré tieto inštitúcie reálne majú  a zamestnávajú aj archivárov) a v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm b) by mohli byť považované za verejné archívy  štátnych orgánov (určite skôr než Archív ZVJS, ktorý takto chápaný je) s tým, že najvyššou registratúrnou a archívnou právomocou by disponovali riaditelia služieb  tak, ako je tomu pri ochrane utajovaných skutočností podľa zákona č. 215/2004 Z. z., kde sú tiež SIS a VS voči NBÚ autonómne. Zariadenia spravodajských služieb pre prácu so starými záznamami sú zrejme quázi archívy alebo ne-archívy tak, ako sme mali ne-bankové subjekty poskytujúce (dočasne výhodné) bankové služby. Archívne dokumenty sú svedectvom o vývoji slovenskej spoločnosti v rôznych oblastiach politiky, práva a  ekonomiky. Štát by preto mal dbať na ich zachovaní, aj s prípadnými obmedzeniami vo verejnej  prístupnosti, ktoré nakoniec môžu byť z pohľadu dejín len dočasné. Časť kultúrneho dedičstva, ktoré je  v súkromnom vlastníctve alebo je k nemu znemožnený prístup z iného dôvodu, nestráca predsa právnu ochranu. Je tomu tak napr. aj pri hnuteľných a nehnuteľných pamiatkach ktoré by ich vlastník či držiteľ mal  udržiavať v súlade so zákonom č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu; nie sú mu vydané v plen. Nemožnosť sprístupniť záznamy spravodajských služieb, aj na niekoľko desiatok rokov, nemusí nevyhnutne znamenať, že sa nemajú zachovať a spravovať podľa všeobecne záväzných právnych predpisov a odborných princípov. Posudzovanie ich významu len z pohľadu aktuálnych potrieb pôvodcov  znamená rezignáciu nad potencionálne významnou časťou archívneho dedičstva.   V praxi to teda znamená to, že z činnosti týchto služieb buď  nevznikajú  záznamy trvalej dokumentárnej  hodnoty alebo ak aj vzniknú nestanú sa archívnymi dokumentmi preto, že nebudú z tohoto hľadiska posúdené a zaradené medzi archívne dedičstvo. Budú len užívané po dobu potrebnosti a potom odložené, zabudnuté alebo zničené. A pritom vieme, že "Dokumenty o činnosti bezpečnostných zložiek štátu ...( v dobe neslobody ) vo vlastníctve Ústavu pamäti národa sú nenahraditeľným svedectvom o historickom období, v ktorom vznikli, a preto ako dôležité pre uchovanie pamäti národa sú jeho kultúrnym dedičstvom (§ 8 ods. 3 zákona č. 553/2002 Z. z. o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 - 1989 a o založení Ústavu pamäti národa a o doplnení niektorých zákonov (zákon o pamäti národa). Výstupy z činnosti spravodajských služieb za totality a za demokracie chcem porovnať v jedinom ohľade, v ich historickom význame a myslím si, že ten je v oboch prípadoch veľký. Len neviem prečo  zákon o ÚPN  hovorí všeobecne o kultúrnom dedičstve a nie konkrétne o archívnom dedičstve.

"Dokumenty štb":  http://www.sme.sk/c/3839949/O-doveryhodnosti-materialov-StB.html

Ústav pamäti národa v zmysle § 1 písm b) zák. č. 553/2002 Z. z. eviduje, zhromažďuje, sprístupňuje, zverejňuje, spravuje a využíva dokumenty bezpečnostných zložiek nacistických, sovietskych a komunisticko-československých (§ 1 písm. b)). Teda, ak mu niekto naozaj dá tie dokumenty cudzej proveniencie. Zákon síce v § 28 zaviazal vládu SR požiadať vlády bývalých členských štátov Varšavskej zmluvy a vlády Ruskej federácie, Českej republiky a Spolkovej republiky Nemecko o vydanie dokumentov bezpečnostných orgánov Nemeckej tretej riše a Zväzu sovietskych socialistických republík týkajúcich sa zločinov spáchaných na osobách národnosti slovenskej alebo slovenských občanoch iných národností, teda nacistických zločinov, komunistických zločinov, iných zločinov proti mieru, ľudskosti alebo vojnových zločinov, politických zločinov a činnosti bezpečnostných zložiek vo vzťahu k Slovensku (voľne parafrázované).Tieto dokumenty mala vláda následne previesť do vlastníctva ústavu. Chályhodný a úprimný úmysel, dá sa však predpokladať, že najväčším úspechom by bolo doručenie kópií určitej časti dokumentov. Asi tak ako boli v r. 1992 prezidentovi Havlovi doručené od prezidenta RF Borisa Jelcina dokument - pozývací list pre sovietske vojská, ktorýšto dokument sa ukázal byť kópiou a nič významné sa s ním potom nedialo.  Úvod a viaceré iné časti  tohto zákona znejú o čosi archívnejšie než archívny  zákon. Zákon tiež  zavádza nové, osobitné pojmy nadväzujúce na osobitnú spisovú manipuláciu (zväzok, osobný zväzok, zväzok s osobnými údajmi, záznam, personálny-kádrový-spis, osobitne a podrobne definuje sprístupňovanie dokumentov,  dokument) a to hlavne všeobecný  pojem "dokument", príčom  obchádza pojmy z archívneho zákona:  záznam, archív, archívny napriek tomu, že jeho súčasťou je archív, zamestnáva aj archivárov na spracovanie starých dokumentov bezpečnostných zložiek a na tento archív sa archívny zákon vzťahuje. Bádateľský poriadok archívu UPN bol vydaný v zmysle  § 7 písm. e) archívneho zákona a § 8 ods. 1 písm. g) zákona o pamäti národa.  Ústav je právnická osoba zriadená zákonom.  V zmysle § 4 ods. 2 písm. d) archívneho zákona by teda mal  spravovať registratúru a zrejme aj zriadiť pre svoje úradné záznamy  s trvalou dokumentárnou hodnotou svoj vlastný archív.  Interakcie ústavu v spoločenských vzťahoch sa určite odrážajú v registratúrnych záznamoch z ktorých môžu byť v budúcnosti celkom zaujímavé archívne dokumenty. Novo vytvorené záznamy, záznamy o uplatňovaní rozhodnutí orgánov verejnej moci (napr. súdov),  novo získané staré písomnosti a zbierkové predmety v správe ústavu (spomienky pamätníkov, nová registratúra: spisy so žiadosťami, rozsudkami súdov a pod. zachytávajú  postup ústavu v jednotlivých kauzách aj s právnou interpretáciou) budú stále dôležitejšie  pri interpretácií pôvodných starých dokumentov bezpečnostných zložiek.   Na tento účel sú dôležité aj dokumenty rôznych orgánov komunistickej strany a štátu, ktoré sú uložené vo všeobecných archívoch a prístupné podľa zákona č. 395/2002 Z. z. Zákon o UPN č. 553/2002 Z. z. bol Národnou radou SR schválený síce 10. 7. 2002 ale v čl. II. menil v záujme prístupnosti týchto dokumentov  ešte starý ale platný zákon SNR  č. 149/1975 Zb. o archívnictve v znení neskorších predpisov. Zákon č. 395/2002 Z. z. o archívoch a  registratúrach bol pritom schválený už 17. 5. 2002 ale publikovaný až v čiastke č. 158 Zbierky zákonov, ktorá bola vydaná 24. 7. 2002.  

Ustanovenie,  že "archívnym dokumentom nie je knižničný dokument a zbierkový predmet" (§ 2 ods. 2)  by bolo v poriadku, pokiaľ by archívy mali za povinnosť  v rámci správy archívneho dedičstva evidovať všetky archívne dokumenty trvalo uložené v múzeách a knižniciach ako aj archívne dokumenty a cudzie archívne dokumenty zapožičané napr. na dočasné výstavy. Toto by malo vlastne platiť krížovo preto, že v múzeách sa vystavujú aj listiny (alebo kópie?), listy, knihy atď, v archívoch sú aj historické knihy a nájdu sa aj obrazy a trojrozmerné predmety a v knižniciach sem tam aj archívne dokumenty. Už dávnejšie bolo v rámci archívu navrhnuté tzv. repozitórium stredovekých listín, ktoré by fyzicky sústreďovalo všetky stredoveké listiny z rôznych archívnych fondov (jedného archívu), bez formálneho teoretického zrušenia ich fondovej príslušnosti. V trojuholníku archív-múzeum-knižnica tiež môžeme hovoriť o repozitóriách na fyzické umiestnenie  vecí (archívne dokumenty, knihy, múzejné predmety), ktoré sú zviazané s určitým archívnym, knižničným či múzejným fondom alebo zbierkou ale z hľadiska odborného spracovania a ochrany  by mali byť  evidované a sledované aj  príslušným odborným pracoviskom. Túto problematiku dávam do súvislosti s ustanovením § 21 zákona o posudzovaní záznamov mimo vyraďovacieho konania preto, že majú nejasný registratúrny pôvod. Napr. ak archív či knižnica prevezme osobný fond či múzeum tzv. pozostalosť významnej osobnosti (čo je to isté) mal by tento komplex byť posudzovaný síce vcelku ale s dôrazom na význam a charakter jednotlivých súčastí, čiže archívnych dokumentov, kníh a muzeálnych predmetov. Rozhodnutie o konečnom umiestnení celého komplexu by malo zohľadňovať prevažujúci charakter obsahu, predovštkým z hľadiska jeho významu.   Tiež, ak sa napr. v  meste Lučenec uskutoční výstava o dejinách a vystavené budú aj archívne dokumenty zapožičané z Maďarskej republiky mysím, že Štátny archív v Banskej Bystrici (pobočka v Lučenci) by o tom mal mať evidenciu aj s fotodokumentáciou. Podobne pri knihách knižnica a pri muzeálnych predmetoch múzeum.

Inšpiratívna štúdia: http://www.pulib.sk/elpub/UK/Caslin04/faklova.pdf

Myslím, že zákon mal byť rozdelený na časť 1. registratúrnu - tzv. predarchívna starostlivosť  a  2. archívnu a mal by sa vzťahovať (s možnosťou osobitnej úpravy) na všetky organizácie a fyzické osoby, v pôsobnosti ktorých sa tvoria registratúry a môžu vznikať (budúce) archívne dokumenty. Prílišný dôraz na registratúrnu (administratívnu) stránku sa prejavil na neprimeranom zaťažení podnikateľov  nadbytočnými  povinnosťami (všeobecne povinný registratúrny poriadok a registratúrny plán) a zároveň príslovečne  úslužným vyčlenením organizácií, ktoré nepochybne spravujú alebo vytvárajú (budúce) archívne dokumenty  (spravodajské služby) v spojení s ignorovaním starostlivosti o archívne dedičstvo z činnosti spravodajských služieb. 

Ministerstvo vnútra SR má v zmysle § 24 ods. 1 písm. b) vypracúvať koncepciu rozvoja archívov, preberania, sprístupňovania a ochrany archívnych dokumentov a správy registratúry. MV SR si úlohu akosi zúžilo a vypracovalo materiál  "Koncepcia rozvoja štátnych archívov zriadených Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky", ktorý bol schválený uznesením vlády SR č. 1201/2003 zo dňa 17. 12. 2003. http://www.rokovania.sk/appl/material.nsf/0/31A3F49D798D9661C1256DF9004AF77A?OpenDocument  Lenže to nie je žiadna koncepcia ale okopírovaná časť Dôvodovej správy k návrhu archívneho zákona (viď vyššie), popis súčasného stavu, rôzne štatistické údaje a stručný výpočet dlhodobo neriešených problémov.

Veľmá vágna je formulácia: " Pri zvyšovaní odbornej spôsobilosti odborných zamestnancov štátnych archívov formou štúdia alebo dlhodobých stáží v zahraničí je nevyhnutná aktívna znalosť moderných cudzích jazykov, najmä angličtiny. Nedostatočná aktívna znalosť cudzích jazykov obmedzuje aj prípadné zapojenie väčšieho počtu zamestnancov do medzinárodných projektov alebo do činnosti výborov a komisií mimovládnej medzinárodnej organizácie na úseku archívnictva - Medzinárodnej rady archívov. Na druhej strane aj možná účasť je poznamenaná objemom disponibilných finančných prostriedkov.

Koncepcia úplne ignoruje  výnimočnú a konkrétnu možnosť uniknúť zo slovenského archívneho marazmu a zúčastniť  sa trojmesačnej archívnej stáže vo Francúzsku. Je smiešne, ak zodpovední plačú nad tým, že archivári neovládajú živé cudzie jazyky,  pričom  účasť na tejto stáži zodpovedne neplánujú ale prideľujú na základe sympatií. Tiež pochybujem o tom, že sa usilujú o rozšírenie podobných možností. V zákone či koncepcii  absentuje  aspoň rámcovú úprava odbornej a vedeckej činnosti  v archívoch, spracovania odborných výstupov (archívne pomôcky, edície dokumentov), prenos záverov Vedeckej archívnej rady do praktickej činnosti v rámci riadiacej práce ministerstva a podobne. Vedecká archívna rada nebola v texte Koncepcie vôbec spomenutá! Mimochodom,  Vedecká archívna rada je poradným orgánom ministra vnútra, čiže zrejme nemá a nemôže mať dosah na archívne dedičstvo ako celok. O návrhu nového zákona bola Vedecká archívna rada informovaná!!!

Do zákona a Koncepcie by bolo veľmi potrebné zapracovať existenciu zákona č. 172/2005 Z. z. o organizácii štátnej podpory výskumu a vývoja   http://jaspi.justice.gov.sk/jaspiw1/htm_zak/jaspiw_maxi_zak_fr0.htm a Agentúry na podporu výskumu a vývoja, ktorá môže udeľovať granty na vedecko-výskumnú činnosť    http://www.apvv.sk/ 

 1. Správa registratúr

"Správa registratúry je zabezpečovanie evidovania, tvorby, ukladania, ochrany registratúrnych záznamov, prístupu k nim a zabezpečovanie ich vyraďovania" (§ 2 ods. 13).  "Registratúra je súbor všetkých registratúrnych záznamov evidovaných pôvodcom registratúry" (§ 2 ods. 14). Čiže aj tých, ktoré obsahujú utajované skutočnosti a v zmysle § 20 ods. 3 sa na ne vzťahuje osobitný zákon č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností, ktorý zavádza zvláštne pojmy aj oveľa presnejšie upravenú manipuláciu. "Utajovanou skutočnosťou" je v zmysle § 6 ods. 3 "informácia alebo vec určená jej pôvodcom, ktorú vzhľadom na záujem Slovenskej republiky treba chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením, neoprávneným rozmnožovením, zničením, stratou alebo odcudzením". Informáciou je obsah písomnosti (písaný text na akomkoľvek hmotnom základe), nákresu, výkresu, mapy, fotografie, grafu alebo iného záznamu, obsah ústneho vyjadrenia, obsah elektrického, elektromagnetického, elektronického alebo iného fyzikálneho transportného média. Vecou je hmotný nosič so záznamom informácií, výrobok, zariadenie, nehnuteľnosť. Po uplynutí lehoty utajenia resp. zrušení stupňa utajenia sa utajovaná písomnosť buď zničí (ak nemá dokumentárnu hodnotu) alebo zaeviduje do osobitnej evidencie vybavených písomností či riadneho registratúrneho denníka a pokračuje sa jej vybavovaní. Ide o utajované skutočnosti, ktorých pôvodcovia sú prevažne či výlučne štátne orgány  a iné zákonom zriadené verejnoprávne inštitúcie (napr. Národná banka Slovenska) vo veciach štátneho záujmu alebo súkromného záujmu osôb spriaznených so štátom.

 V zmysle ustanonovenia § 16 ods. 2 písm. i) je pôvodca registratúry povinný označiť registratúrne záznamy, ku ktorým chce obmedziť prístup, slovami "obmedzený prístup" (môže ísť napr. o obchodné tajomstvo v zmysle § 17 Obchodného zákonníka, bankové tajomstvo v zmysle zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, daňové tajomstvo  v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, osobné údaje v zmysle zákona č. 428/2002 Z z. o ochrane osobných údajov, vynález v zmysle zákona č. 527/190 Zb. o vynálezoch, priemyselných patentoch a zlepšovacích návrhoch, úžitkový vzor v zmysle zákona č. 478/1992 Zb., odrodu rastliny v zmysle zákona č. 132/1989 Zb. o ochrane práv k novým odrodám rastlín a plemenám zvierat, informáciu s obmedzeným prístupom v zmysle zákona č. 146/2000 Z. z. o ochrane topografií polovodičových výrobkov, duševné vlastníctvo v zmysle Autorského zákona č. 383/1997 Z. z. )  a uvedením času trvania obmedzenia (čiže lehoty). Dalo by sa povedať, že ide o akési "súkromné utajované skutočnosti" preto, že sa z veľkej časti týkajú právnických osôb z oblasti podnikania a súkromného práva a s nimi spriaznených fyzických osôb (štatutárov, zamestnancov, obchodných partnerov). Pri označovaní "obmedzeného prístupu" je možné sa inšpirovať napr. aj zákonom č. 211/2000 Z. z. o slobode informácií. V tejto oblasti, na rozdiel od štátnych utajovaných skutočností, všeobecne záväzné právne predpisy niako zvlášť neupravujú označovanie, ukladanie a spisovú manipuláciu záznamov. Pôvodca registratúry by si mal tieto veci upraviť v registratúrnom poriadku a registratúrnom pláne (§ 17 zákona), prípadne aj v organizačnom poriadku. 

 Štátny odborný dozor sa v zmysle archívneho zákona nevykonáva podľa a dokonca ani s čiastočným využitím zákona č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe; v archívnom zákona sa teda stanovujú  osobitné akési qvázi Pravidlá kontrolnej činnosti (Štátny odborný dozor v zmysle § 28). Pri kontrole v oblasti ochrany utajovaných skutočností v zmysle zákona č. 215/2004 Z. z.  a Vyhlášky Národného bezpečnostného úradu č. 338/2004 Z. z. o administratívnej bezpečnosti  tento osobitný predpis o kontrolnej činnosti (10/1996 Z. z.)  platí subsidiárne.  Kontrolu celej  registratúry, teda jej utajovanej aj neutajovanej časti  musia vykonávať dva subjekty (NBU a MV SR) podľa rôznych predpisov. Subsidiárna pôsobnosť zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch je (možno s určitými rozdielmi) spoločná.

Prekvapila ma informácia hovorcu MV SR E. Tomáša (Pravda 15. 7. 2008) podľa ktorej sa písomnosti-vyšetrovacie spisy spravujú podľa zákona č. 395/2002 Z. z. Myslel som si, že podliehajú utajeniu, teda zákonu č. 215/2004 Z. z.

 2. Archívna starostlivosť:

Sústava archívov, povinnosti zriaďovateľa, činnosť archívu: Zmysel samostatného Archívu  Vyššieho územného celku mi nie je celkom jasný. Bude určený len pre archívne fondy orgánov vyššieho územného celku a ním zriadených organizácií?) Nerozumiem tiež upusteniu od odbornej kvalifikácie, na odbornú činnosť v archíve stačí stredné vzdelanie alebo VŠ vzdelanie v príslušnom ale  aj v príbuznom odbore. To sa potom nesmieme diviť, že miesta archivárov (hlavne tie lepšie mimo štátnych archívov) sú obsadené odborníkmi z iných oblastí, ľudovo povedané môže to robiť hocikto. Príbuzný  a teda vyhovujúci VŠ odbor nedefinuje zákon ani dôvodová správa. Vysokoškolská príprava v oblasti archívnictva je dobrá na vedeckú kariéru, sčasti zaprášenú, o tú odborníci z príbuzných odvetví až taký záujem nemajú.  Potom je potrebné jasne povedať, že aj na odbore archívnictva a spisovej služby sekcie verejnej správy Ministerstva vnútra SR stačí mať príbuzné VŠ vzdelanie podľa vlastného výberu. Na druhej strane vývoj smeruje k tomu, že tak ako klasickí tlačiari, aj archivári sú vytláčaní informatikmi, ktorí nemajú problém s automatizovanou správou registratúry, systémovým integrátorom SAP R/3 (marketingový intormačný systém) (ASSR-automatizovaný systém správy registratúry, ECM-Enterprise content management atď) a pod. Požiadavkou zo strany zamestnávateľa  je teda aj absolvovanie certifikovaného kurzu v tejto oblasti.

Čierne ovce medzi archivármi: http://www.sme.sk/c/3726349/NBS-zakladal-byvaly-agent-a-plagiator.html

Prístupnosť a neprístupnosť archívnych dokumentov: Z pohľadu, že do archívu sa preberajú len archívne dokumenty (§ 13 ods. 1 Vyhlášky MV SR č. 628/2002 Z. z.) nechápem celkom ustavenie o obmedzení prístupu k archívnym dokumentom stanovené v § 13 ods. 2: možné ohrozenie bezpečnosti štátu, obrana, zahraničné, politické, hospodárske alebo finančné záujmy, alebo ak to vyplýva z medzinárodných zmlúv, ktorými je SR viazaný, alebo zo záväzkov vyplývajúcich z jej členstva v medzinárodných organizáciách, by tým mohli byť ohrozené práva a právom chránené záujmy žijúcich osôb. Ak dokumenty obsahujú informácie, ktorých uvoľnenie by bolo hrozbou, mali by zostať v ochrane pôvodcu ako utajované skutočnosti. Je vôbec možné, že k takýmto dokumentom dá pôvodca vyhlásenie, že ich už  nepotrebuje pre svoju činnosť (§ 19 ods. 2 písm. b)) a tie sú následne prevzaté do archívu ako archívne dokumenty?! Verejný archív by vôbec nemal preberať utajované dokumenty obsahujúce (môj termín) štátne utajované skutočnosti (zákon č. 215/2004 Z. z.) alebo (môj termín) súkromné utajované skutočnosti (viď vyššie) a na "archívy" spravodajských služieb sa zákon nevzťahuje. Jedine, ak je to ustanovenie určené Ústavu pamäti národa. Myslím, že  pre prípad zániku alebo neschopnosti pôvodcu (predovšetkým štátneho orgánu) postarať sa o svoje utajované záznamy,  by mal byť zriadený osobitný medzi-archív Národného bezpečnostného úradu. Nerozumiem celkom tomu, že zákon zbavuje kompetentné orgány dozoru nad záznamami spravodajských služieb a tieto povinnosti dodržiavať zákon a dokonca pripúšťa preberanie dokumentov obsahujúcich zrejme aj utajované skutočnosti alebo dokumenty s obmedzeným prístupom (súkromné utajované skutočnosti) do verejných archívov.

Pochybujem o  vhodnosti toho, že odvolacím orgánom proti rozhodnutiu o odmietnutí prístupu do súkromného archívu je  ministerstvo vnútra (§ 13 ods. 7 písm. b)). 

Ďalšia možná problémová oblasť je či budú zahraničné spoločnosti dlhodobo ochotné úradovať v slovenskom jazyku. Dokumenty kórejskej automobilky KIA by sa tak stali pre väčšinu Slovákov síce prístupné  ale k informáciám by neprenikli.

Dovolím si trošku rozviesť definície pojmov:

Sprístupňovanie (§ 2 ods. 9): "súhrn odborných činností, ktorých účelom je umožniť prístup k informáciám, ktoré obsahujú" (§2 ods. 9), čiže spracovanie (triedenie, usporadovanie, skartácia, inventarizácia), vydávanie dokumentov knižne, vystavovanie dokumentov alebo ich kópií, určenie času, spôsobu a formy individuálneho  sprístupnenia na samoštúdium alebo adresné vyhľadanie dokumentov. Praktický prístup je podmienený predovšetkým spracovaním a v tomto zmysle by bolo vhodné upraviť aj ustanovenie v § 13 ods. 3 ("archív môže obmedziť prístup k archívnym dokumentom, ak tieto nie sú sprístupnené", tak tomuto sa hovorí tautológia). Sprístupnenie je podrobne definované v zákone č. 553/2002 Z. z. o Ústave pamäti národa, akomsi vedľajšom archívnom zákone. http://jaspi.justice.gov.sk/jaspiw1/htm_zak/jaspiw_maxi_zak_fr0.htm

Spravovanie: evidencia vlastných, inde uložených  aj cudzích archívnych dokumentov, požičiavanie a sprístupňovanie archívnych dokumentov, správa archívnych fondov.

Ochrana archívneho dedičstva: chemická, fyzikálna a biologická, konzervovanie, bezpečnostná a právna, čiže  napr. spory o pravosť archívnych dokumentov alebo až pravosť informácií obsiahnutých v dokumentoch. Dokumenty v správe UPN sú provenienčne pravé (vytvorené určitou bezpečnostnou zložkou) ale vznikajú pochybnosti o pravosti informácií, ktoré vraj mohli byť zaznamenávané aj v úmysle manipulovať, kryť a podvádzať; v súkromnom záujme aj na služobný príkaz.

Mal by sa podporovať rozvoj archívnej vedy, ktorá zo zákona úplne vypadla  (archívnej teórie, archívnej ekonómie a informatiky, archívneho práva a pod.)  v réžii archívov. Výsledky by mali následne ovplyvňovať celú činnosť archívov od pomoci pri zakladaní  nových registratúr a archívov  až po systematickú správu archívnych fondov. Archívna teória sa zaoberá tvorbou fondov. Archívna ekonómia a informatika by sa mohla zaoberať formami uchovávania a správy záznamov v papierovej aj elektronickej forme. Archívne právo by sa mohlo zaoberať aktuálnou úpravou správy registratúr a archívnej starostlivosti  s tým,  že musí zohľadňovať (nepriamu) retroaktivitu aj akúsi posterioritu. Nepriama retroaktivita spočíva v tom, že nová právna úprava zasahuje do skutočností a  vzťahov už existujúcich, vytvorených na základe starších predpisov, ktorých hmotnú podobu nie je vždy ľahké a účelné meniť. Týka sa to napr. sústavy archívov, umiestnenia archívnych fondov, zbierok a samostatných dokumentov.  Tzv. právna posteriorita (môj termín) spočíva v nevyhnutnosti vysporiadať sa pri tvorbe fondov s už neplatnými právnymi predpismi, ktoré ale formovali ako registratúry po stránke štruktúry aj obsahu, tak aj prax v archívoch  a nie je možné ich ignorovať ani pri spracovaní. Napr. archívne dokumenty vyňaté z fondov  v štátnych archívoch a zaradené do zbierok Ústavu marxizmu-leninizmu ÚV KSS sa po r. 1989 dostali (v rámci týchto zbierok, aj so spracovanými pomôckami) späť. Lenže, osobitne uložené, katalogizované... a často citované. Zbierková forma je odborne neodôvodnená ale rozdelenie zbierok hrozí tým, že určité dokumenty stratia akúsi identitu získanú historickým spracovaním založeným na týchto zbierkach.

Zákon č. 149/1975 Zb. o archívnictve v znení neskorších predpisov mal nasledovné ustanovenie: "Organizácia a riadenie archívov ozbrojených síl a ozbrojených bezpečnostných zborov, využívanie v nich uschovaných dokumentov a dozor nad vyraďovaním písomností pochádzajúcich z ich činnosti patrí do pôsobnosti príslušných ministerstiev alebo nimi poverených orgánov".  V zmysle tohto (negatívneho vymedzenia) boli zrejme zriadené  napr. aj Vojenský historický archív, Archív Zboru väzenskej a justičnej stráže SR (bývalý Zbor nápravnej výchovy - ZNV), Archív Ministerstva vnútra SR v Levoči, archív Slovenskej informačnej služby, archív Vojenskej spravodajskej služby a archív Vojenského obranného spravodajstva. Tieto archívne  pracoviská existujú ďalej, aj keď sa do súčasného zákona akosi nezmestia. Zákon síce v § 34 ods. 2 ustanovuje, že "archív zriadený podľa doterajších predpisov je archívom podľa tohto zákona", ďalej sa však zaoberá viac menej len verejnými archívmi v zriaďovateľskej pôsobnosti MV SR a záludnosti (bezpečnostnej) archívnej organizácie nerieši.

"Archívny fond"  je podľa zákona "súbor archívnych dokumentov pochádzajúcich z registratúry toho istého pôvodcu alebo činnosti fyzickej osoby, ktorá nevytvára registratúru" (§ 2 ods. 3). Predovšetkým je to však (aj s príslušnou v archíve spracovanou pomôckou) produkt odbornej až vedeckej intelektuálnej činnosti archivárov, ktorej praktické úkony by mali byť založené na výsledkoch práce archívnej vedy. Spracúvanie archívnych fondov z registratúr, resp. archívnych zbierok z jednotlivých  dokumentov formou aplikovanej archívnej vedy nie je v zákone vôbec definované ale reálne sa samozrejme vykonáva. Čo nie je definované a zrejme sa ani nevykonáva je systematická správa už spracovaných archívnych fondov. (Mohla by nadviazať na správu registratúry v zmysle § 2 ods. 13 zákona). Tá by mala spočívať v udržiavaní ich definitívnej podoby, začleňovaní nálezov, konzultáciách s bádateľmi, evidovaní výsledkov bádania o pôvodcoch a bádania na základe dokumentov, priebežnej ochrane a reštaurovaní ohrozených dokumentov. O pravosti archívneho dokumentu resp. informácií v ňom obsiahnutých by sa určite  mal vedieť  odborne vyjadriť archivár, ktorý spracoval príslušný archívny fond a ďalej ho sústavne sleduje.

ÚPN

 http://www.sme.sk/c/3849894/O-UPN-rozhodne-koalicna-rada.html

 http://www.sme.sk/c/3850012/Mentalna-kontrarevolucia.html

Okienko do Česka: Archiválie (po revitalizácii) v štátnych úradoch:

http://www.lidovky.cz/zachrante-spis-masinu-0u9-/ln_nazory.asp?c=A080421_075017_ln_nazory_mtr

 Archiv MV CR: Pardubice

Archiv Vězeňské služby: Skuteč

 Vojaci zničili cenné dokumenty

 UPN a ŠTB

http://www.sme.sk/c/4333424/sud-prepisal-archiv-stb-sestak-vyhral-spor-o-minulost.html

Novela zákona pod č.

http://www.rokovania.sk/Rokovanie.aspx/BodRokovaniaDetail?idMaterial=18711