S jedným sa vysporiadaš a obratom príde niečo ďalšie. Po roku a pol ma opustil terajší priateľ. Bolesť, ktorá je opäť so mnou, je neznesiteľná. Keby bol aspoň nejaký rozumný dôvod na rozchod, ale bol to jeho výpadok. Výpadok, ktorý trval vyše mesiaca, keď sa z problému, ktorý sa ani netýkal jeho, dostal do depresie, do depresie takej, že pomaly ale isto začal upadať a všetky tiene padali na náš vzťah. Zo začiatku v ničom nebol problém, ale neskôr prišiel o svoj smiech, dokonca o úsmev, o vtipy, ktoré rozprával, o lásku, s ktorou sa ma dotýkal. Prestal sa so mnou stretávať, odmietal sa so mnou rozprávať, pomaly začal byť na mňa agresívny a protivný, až som do dňa 30 krát počula, že sa chce rozísť. Nepovažovala som to za riešenie. A tak som odmietla a vtedy akoby sa ešte viac začal uzatvárať do seba, aby mi pravdepodobne dokázal, že rozchod je jediné riešenie. Dospelo to až do bodu, kedy sa prišiel porozprávať o rozchode, čo som však odmietla a len vtedy som si uvedomila, že jeho stav je vážnejší ako som si myslela. Najveselší človek akého poznám sa stratil. Namiesto neho ostal len smutný klaun s roztečeným klaunským líčením, nenápadne podobajúci sa na Jokera a s večne zamračeným obočím, ktorý má temnejšie myšlienky než dokážem mať ja. Povedal vetu, na ktorú nikdy nezabudnem. Povedal vetu, ktorú by ste od neho nikdy nechceli počuť a dovtedy ste ani nepočuli. A to všetko len preto, lebo si príliš pripustil cudzí problém. Dokázal hodiny a hodiny nadávať na to, keď som bola príliš empatická a brala som si veľmi k srdcu problémy sveta a odrazu sa on v tom cudzom utopil. Keď som mu však povedala, že je to depresia, tak ma odbil, že sú to psychologické žvásty. Ako som mu mala pomôcť? Konečne mi povedal, že jeho správanie je ovplyvnené tým, že ja som jediný človek, na ktorom mu záleží, ale veľmi ho trápi, že chce byť a má byť pri mne, ale nemôže. Myslela som, že sa ten večer skončil ako-tak dobre, pretože ďalšie dni bol veselší. To, že odmietol bozk na rozlúčku a povedal mi, že sa na mňa nemôže ani pozrieť, nebolo pre mňa také vážne, pretože vždy rád dramatizoval. Až do dnes, keď po týždni prišiel ku mne a znova odmietol bozk a povedal, že to nechce a že nevidí žiadnu spoločnú budúcnosť. A tak pri odchode ma prepustil slovami -už si oficiálne slobodná, už nikdy neprídem. Po tom ako odišiel som si uvedomila, že sa na mňa celý ten čas, čo sme boli spolu, nepozrel. Čo má človek v hlave, keď sa nedokáže pozrieť na niekoho, koho ľúbil a ktorému neustále tvrdil, že za nič z toho všetkého nemôže? Síce tam znova nepadlo ospravedlnenie, ale povedal, že sa nemám z toho viniť, že to nie je moja vina a že určite nemám plakať. Ak sa vraj niekto opýta, prečo sme sa rozišli, mám povedať pravdu. Ako mám ľuďom vysvetľovať niečo, čo ani sama nechápem, pretože mi nič poriadne o tom nepovedal? A musím uznať, že to preňho nebolo ľahké. Videla som, že mu prišlo nevoľno. Lenže som mu nevidela do očí a to už tak dlho, že ma o to viac bolí srdce. Tento rozchod sa ani nedá porovnať s tým predtým, len škoda, že to bolí rovnako. Zvládnem to? Dva a pol ročná snaha o prekonanie toho prvého, kedy prekonám tento? Na jednej strane mi odľahlo, pretože už toho bolo na mňa priveľa a tiež nie som rambo, ktorý zvládne všetko, čo naňho hodia... na strane druhej som si však, pred tým všetkým čo sa udialo, bola našim vzťahom tak istá, že som ani len nepomyslela na rozchod. A áno, prefackaná životom to môj mozog zvláda lepšie ako predtým, ale bohužiaľ sa city neriadia rozumom. Začína sa znova maratón bolesti.