Nie je to evanjeliový dej, ale ...

Jaques Derrida, nedávno zvečnený francúzsky filozof, takpovediac „rozvrátil“ uvažovanie filozofov XX. storočia povestnou vetou nad Margritteovou škicou fajky: táto fajka nie je fajka ... Začala sa éra filozofickej dekonštrukcie a vo verejnom diškurze sa zreteľnejšie objavilo „oddelenie“ skutočnosti a obrazu skutočnosti. To je pre Gibsonov film dôležité rozlíšenie – ide o zobrazenie záveru pozemského života Ježišovho, nie o skutočný Kristov život, hoci si ho tak tvorcovia mohli predstaviť, historiograficky inak doložiť, a napokon aj nakrútiť (scenár Benedict Fitzgerald a Mel Gibson, réžia Mel Gibson, v hlavnej úlohe James Caviezel), a možno mali aj odobrenie cirkevných a teologických autorít. To napokon sami priznali.  Aj preto všetky výhrady k tzv. nedostatočnej teologickej hĺbke filmu – a film ju sám osebe mať nemôže, a námietky ďalšie, vrátane tej o nadbytočnom sadizme tvorcov, sú tak trocha mimo. Film je film, má svoje prostriedky a nástroje, svoje postupy, ako sa dostať do diváckej pozornosti, ako vyjadriť pôvodný autorský zámer, o ktorom Gibson (hlboko veriaci člen cirkvi Svätej rodiny, ktorú založil jeho otec, a ktorá odmieta napr. modernizačné trendy rímskokatolíckej cirkvi po II. vatikánskom koncile a slúži omše iba po latinsky) kdesi v druhom pláne filmu, „za filmom“ hovorí, že nechce „nanovo“ či „inak“ vyrozprávať dôverne známu časť pašiového deja, ale skôr mu ide o vyjadrenie reality. Okrem iného aj tým, že jeho Ježiš rozpráva po aramejsky a Rimania hovorovou latinou. Napokon US News and World Report už titulkom The Real Jesus – Reálny Ježiš práve toto odhalili. Lenže je možné zobraziť na filmovom páse vieru? Asi nie. Aj preto Gibsonove Pašie nie sú Pašie...

Film par excellence

Isté je však to podstatné pre film ako umenie – Gibson sám a jeho spolupracovníci odviedli prvotriednu umeleckú prácu. Osobitne úvodných takmer 37 minút filmu, ktoré navodzujú atmosféru spejúcu k nevyhnutnej tragédii, odohrávajúce sa v až rembrandtovskom šerosvite, vynikajúci Caviezel ako modliaci sa a jednému z posledných pokušení vzdorujúci Kristus v Getsemanskej záhrade, Judáš pred Veľradou – jeho nekonečné zbieranie rozsypaných strieborniakov, a niektoré ďalšie scény majú šancu stať sa filmovou klasikou. To nepochybne. Podobne sa bude asi divák rozpomínať na zaťatú brutalitu a príliš jednoznačnú sadistickú rozkoš vojakov, ktorí až na priamy rozkaz stotníka ukončia zabijácke bičovanie Ježiša, ležiaceho v tratolišti krve. Možno uhne očami, či ich dokonca zavrie, keď Krista – toho zobrazovaného, pripomeňme si – križujú so všetkými otrasnými detailmi. Iste trest ukrižovania v onej dobe nebola selanka, ani nič nezvyčajné. Svedčia o tom historické fakty. Ak však mal Gibsonov film urobiť práve a iba toto, urobil to mierou viac ako vrchovatou.

Záverečná sekvencia – ruka Kristova so stopou po klinci a jeho odchod z hrobu oproti oblohe – len náznakom a veľmi vzdialene pripomína to známe Pavlovské: ... aby som poznal Jeho, aj moc Jeho vzkriesenia, mal účasť v Jeho utrpeniach, bol Mu podobný v smrti. (F 3,10).

Mel Gibson so svojím filmom, pokusom zobraziť reálneho Ježiša, sa v svetovej kinematografii, napriek všetkým kritikám, významne zaraďuje – a aj autor týchto riadkov má právo na názor – hneď za Zefirelliho Ježiša Nazaretského, dnes už takmer legendárny štvordielny film s vynikajúcim slovenským dabingom.

Spomeňte si na fajku

Film je film, má svoje prostriedky a nástroje, svoje postupy, ako sa dostať do diváckej pozornosti. O tom, že to hrdina akčných filmov (napr. séria Smrtonosná pasca) vie, je zbytočné pochybovať. Rovnako ako o tom, že film nakrútil hlboko veriaci človek, ktorý dobre pozná Písmo sväté, ale kde-tu sa viac pridŕža vizionárskych textov Anny Kataríny Emmerichovej (1774 – 1824) ako evanjelií, ktorý vyjadruje, „pokúša sa zobraziť“ hĺbku svojej viery ašpiráciou na reálnosť, či skôr zobrazenia reality časti pašiového deja. Aj preto film treba vidieť s vedomím, že tieto „Pašie“ nie sú Pašie.