Klaniaš sa Bohu, v mene máš diabla,
s ním klesáš oddať sa na oltár.
V to ráno rosa niekam zas spadla,
a dotykom spálila moju tvár.

Ležíš si v tráve, oči máš chladné,
kus hada, pení sa v ústach jed.
Srdce sa mení v masívy skalné.
A v tvojom srdci už viac dobra niet.

Nechceš ma, tak odíď už aj hneď,
nejatri dotykmi rany môjho srdca.
Žerieš ho po kúskoch sťa dáka sneť,
a pritom som ja z nás dvoch sudca.

Vinná si vo všetkých bodoch obžaloby,
nechutné slizké stvorenie.
Súdiť ma nebaví a nie je to ani moje hoby,
však hlad po pravde zaženie.

Nechcel som, aby to tak dopadlo,
no ty si po tom vždy túžila.
Srdce sa mi v prach rozpadlo,
jak sup si nad ním krúžila.

Zavrel som dvere do tmy citom,
aj oči svojmu mŕtvemu srdcu.
Láska už patrí k ohraným hitom,
a nestojí viac ako prázdna uncu.